Každú noc. Každú jednu noc sa tento plač ozve. Po desiatej hodine . Najprv tiché zakvílenie... mrnčanie.
Už som v strehu a počúvam, čo bude ďalej. Poznám ten scenár. Aj dnes sa bude opakovať. O chvíľu nastane veľký plač. To už bežím do izby. Alžbetka rozhadzuje rukami, má oči otvorené dokorán a bráni sa rukami-nohami. Bojuje s neznámym protivníkom. V šoku a údese, nevníma realitu, len kričí, akoby išlo o jej holý život. Nepočuje môj hlas, nenechá sa pritúliť, kope, búcha a mláti na všetky strany.
Keď sme si ju priniesli z detského domova, boli tieto epizódy takmer na sekundu predvídateľné. Neviem, čo sa tam dialo po desiatej hodine. Zrejme deti budili na kŕmenie. Alebo sa prebaľovalo? Naozaj neviem, len sa dohadujem.
Prvé dva roky boli naše nočné desy veľmi intenzívne. Ako matka som si uvedomovala v týchto okamihoch svoju bezmocnosť a to, že žiadnym spôsobom nemôžem zasiahnuť do vecí, čo už v jej krátkom živote boli a stali sa. Musím len pracovať na tom, aby to zlé bolo prekryté dobrým.
Bohužiaľ to, čo sa odohráva v našom rannom detstve má zrejme väčší význam, než mu pripisujeme.
Nočné desy sú charakteristické pre deti z detských domovov.
V čase, keď sa vytvára ľudská identita, keď je človek najzraniteľnejší, keď nevyhnutne potrebuje pozornosť svojho okolia, je sám. Pri deťoch sa v ústavných zariadeniach vystrieda denne približne osem ľudí. Sú to ľudia, ktorí sem chodia do práce. Po odrobení svojho pracovného času odchádzajú domov k svojim deťom a záujmom.
Dieťa v útlom veku, ktoré má od prírody dispozície naviazať sa na materskú osobu, nevie, kto je jeho človek. Nevie, komu môže dôverovať, kto naplní jeho biologické potreby.
Človek má mnoho potrieb. Dieťa v detskom domove má bytostný problém naplniť aj tie najzákladnejšie. Biologické. Ak má bábätko hlad, musí čakať do času kŕmenia, ak je pocikané, pokakané, musí čakať do času prebaľovania. Čas túlenia a láskania sa do programu dňa nezmestí.
Bojovali sme s nočnými desmi. Najprv sami. Netušili sme, v akej hĺbke majú korene.
Čo sú to nočné desy?
Epizódy desu a paniky spojených s intenzívnym krikom anekľudom. Dieťa sa napríklad postaví v postieľke a je úplne vydesené a zmätené.Charakteristický je krik a plač a vyzerá to akoby ho ohrozovalo niečo z vonku,niečo čo vidí iba ono samo. Stáva sa, že svojich rodičov nepoznáva, druhý deňsi na udalosť zväčša nespomína.
Pavor nocturnus (nočné desy) sú charakteristickénáhlym prebudením zo spánku a sprevádzané krikom a úzkosťou. Vyskytujú sa aj telesnéprejavy ako je tachykardia a mnohé ďalšie. Dieťa počas tohto stavu zvyčajne nereaguje na okolité podnety a je zmätené.Akonáhle sa úplne prebudí, nastupuje amnézia (strata pamäti) na toto časové obdobie a na sen si nemôžespomenúť.
Ako si s takýmto stavom poradiť?
Dieťa vás nevníma, je momentálne vo svojom desivom sne, vo svojej paralelnej realite, ktorú vníma oveľa silnejšie, ako to, čo je skutočné. Chcete ho pohladiť - ono vás bije, chcete ho pritúliť - ono vás odháňa. Nepočuje, necíti, nevidí.
Vidí len to, čo sa mu odohráva v hlave. Treba sa vžiť do toho, čím žije. Zrejme sa ho dotýka nejaká príšera, dejú sa mu strašné veci. Nie je schopné si uvedomiť realitu.
V tom sa ho dotkne vaša ruka. V rámci jeho desu sa stáva vaša ruka rukou obludy, ktorá sa ho chce zmocniť. Bije vás, bráni sa.
Beriete ho do náručia, no ono ešte stále existuje vo svojom paralelnom svete. Zasa sa ho zmocnilo niečo strašidelné. Kope a bije okolo seba, aby sa vyslobodilo.
Ako nájsť cestu späť do reality?
Volajte jeho meno. Nedotýkajte sa ho, nehlaďte ho, nesnažte sa ho utíšiť. Najdôležitejšie je, aby sa prebudilo do skutočnosti, ktorá je bezpečná. Jeho meno by ho malo z nej dostať.
Alžbetka! Alžbetka! Zobuď sa! To bol len zlý sen! Alžbetka! Bety!
Pochvíli zareaguje a hysterický krik sa zmení na plač. Nechá sa potúliť, utíšiť a po chvíli zaspí.
Iná náhradná mama mala osvedčené, že odniesla dcérku do kúpeľne a omyla jej tvár studenou vodou. Na to sa z malá z nočného desu prebrala a začala vnímať okolie.
Donedávna sme sa borili s nočnými desmi pravidelne. Objavili sa v oveľa intenzívnejšej podobe , keď sme sa presťahovali. Zrejme to vyvolala zmena prostredia. Malá sedela na posteli, jačala a prstom ukazovala na protiľahlú stenu. Na stene nebolo nič, ani obrázok, ani záclona...
Biela stena, na ktorej v jej snoch bolo niečo príšerné. Niečo, čo bolo uložené hlboko v jej pamäti, niečo, čo ju zranilo a desilo, niečo veľmi veľmi zlé.
Možno samota.
No pomaly sa to začalo strácať a každým dňom z tej príšernosti kúsok ubúda.
Potešiteľná je prognóza. Nočné desy časom sami ustúpia.
Čo je oveľa menej potešiteľné je, že odoznejú iba v rodine.
U detí vyrastajúcich bez lásky a náklonnosti nikdy neodoznejú. Bude to bolesť, ktorá ich bude trápiť celý život a pretaví sa neskôr v mnohé zlyhania.
Veď čo môže byť bolestivejšie, ako nepoznať lásku a netušiť, že sme jej hodní ?!
