Sú situácie, keď vám život namieša zlé karty. Snažíte sa s nimi hrať a z tých zlých vykladať najlepšie.
To sa stalo v rodine pani Heleny. Jej svet vyzeral neohrozene. Krásne a skoro dokonale.
S manželom žili spolu viac ako desaťročie. Užívali si jeden druhého. Nerozlučná dvojica, všade spolu a s nimi ich obrovská láska, ktorá protirečila všetkým štúdiám o tom, že manželské vzťahy časom ochladnú. Bolo im dobre, no chceli, aby im bolo ešte lepšie. Jedného dňa si priviezli z detského domova dvojčatá. Chlapcov. Mali štyri roky a všetko ich zaujímalo. Život rodiny mal zrazu nové rozmery. Tešili sa z ich radosti.
Chceli sa tešiť viac a po roku si zobrali k sebe ešte bábätko. Veľká šťastná rodina. Chlapci i dievčatko rástli a čas bežal oveľa rýchlejšie, než by si Helena dnes priala. Často sa vracia k spomienkam do dôb, keď boli ešte deti malé. Na čas predtým, než jej niekto vymenil jej dobré karty za šeplety, s ktorými nevie hrať.
Krížové eso. Zomrel manžel, otec, priateľ. Odišla z jej života najväčšia láska a opora. Doľahlo na ňu zúfalstvo zo zodpovednosti, ktorá v tej chvíli ležala už iba na jej pleciach. Už bola na všetko sama. Strach, neistota, tisíc otázok bez odpovedí. A jedna najväčšia - zvládnem to?
Volala ľuďom, ktorých dobre poznala. Tým, čo jej pomáhali, keď hľadala svoje deti. Vtedy aj potom zdvihli telefón, vždy, keď to potrebovala, keď sa jej zdalo, že niečo nevie, keď si nebola istá malichernosťami ale aj zásadnými vecami. Prišli na návštevu, pýtali sa, ako sa im darí a boli radi, keď počuli, že dobre.
Teraz zasa vytočila známe číslo. Chcela sa spýtať, či to zvládne. A počula - spolu to zvládneme!
Chodili k nej pravidelne. Pomáhali so všetkým, s čím sa dalo. Bolo treba vybaviť mnoho vecí, upokojiť smutné deti a ich smutnú matku a deň za dňom hľadať nový stereotyp bez milovaného človeka. Skákali spolu cez malé i väčšie problémy. Celkom úspešne.
Kým si vytiahla Helena ďalšiu zlú kartu. Do doznievajúceho smútku sa prikradla puberta. Chlapci smútili po svojom. Otec im chýbal. A hlavne jeho autorita. Vystrájali inak a viac, ako obvykle. Helena si veľmi želala, aby bol práve teraz s nimi.
Zavolala na známe číslo a čakala návštevu, po ktorej v nej vždy bola nádej, že to pôjde. Prišli, rozprávali s chlapcami, s matkou, rozprávali sa s učiteľkami, so širšou rodinou. Pomohlo. Aspoň nachvíľu. Ten istý kolotoč sa ale opakoval niekoľko krát.
Helenine srdce si to odnieslo. Ležala v nemocnici, pozerala do bieleho plafónu a v duchu hľadala cestu, ktorou ísť ďalej. Problémy sa jej návratom vyostrili. Hnev, krik, dusno. Chlapci sa hnevali na celý svet, no ona bola z toho sveta k nim najbližšie. Tak sa hnevali na ňu. A ona na nich. Že ju nechápu, že jej nepomáhajú, že všetko robia ťažšie .
Do nemocnice sa vrátila v ešte horšom stave. Povedali, že tam bude asi dlho. Deti budú zatiaľ v detskom domove.
Za mamu ich tam boli často pozrieť jej ľudia, ktorým verila. Preto im aj deti verili. Dlhé rozhovorili dávali nádej, že keď sa mama zasa vráti, všetko bude inak a lepšie.
Mama sa vrátila, slabá a unavená.
Kto podal taký návrh na súd nevie. Nechce ich nechať v detskom domove. Chce ich späť. Domov.
Čo čert nechce, na zlé rozhodnutia netreba dlho čakať. Rozhodne jedno pojednávanie. A kto na ňom vypovedá?
Milá pani kurátorka. Helena si ju matne pamätala. Raz dávno u nich bola. Už si ani nespomína prečo.
- Robili ste sanáciu rodiny? - pýta sa sudkyňa v súdnej sieni.
- Samozrejme! - bez mihnutia oka odpovedá "sanačníčka".
Na chodbe súdu.
- Vy ste robili sanáciu rodiny? - pýtajú sa tí, ktorí pri pani Helene stáli v dobrých, aj v tých najhorších chvíľach.
- Samozrejme. - bez mihnutia oka odpovedá "sanačníčka".
- A akou formou?
- Nó, boli sme tam na návšteve.
- Chlapci nemajú záujem o návrat do rodiny. Nemajú dobré vzťahy s matkou. - hovorí kurátorka sudkyni.
Na chodbe súdu:
- To vám povedali chlapci? Vy ste sa s nimi rozprávali ? - pýtajú sa Heleniny ľudia.
- Kde?
- Veď sme sa všetci spolu stretli pred budovou...
- Ahááá. To boli oni?!
Pani Helena sedí bledne a pozoruje celý výjav, ako zlý film, ktorý sa jej vôbec nepáči.
- ....a preto navrhujem, aby boli maloletí zverení do ústavnej starostlivosti.
- Povstaňte! Vypočujte si rozsudok. V mene Slovenskej republiky...
Na chodbe súdu:
- Aspoň, že Helenku mi nechali... -hovorí ako v tranze zúfalá matka a z očí sa jej kotúľajú slzy.
- Oni ma naozaj nechcú?
Kto a ako jej vysvetlí, že neboli prizvaní tí, ktorí skutočne sanáciu rodiny robili a vedeli, že toto krátke a bolestné obdobie mohla byť iba epizóda z ich života, na ktorú by časom všetci zabudli?
Kto vysvetlí bolesťou poznačeným detským dušiam, že dospelí sú tu na to, aby ich chránili?
Mnohí sa sťažujú na súdne prieťahy. Keď ale v záujme dobrého rozhodnutia treba zvážiť všetky okolnosti, rozsudok príde skôr, než zaschne pečiatka z podateľne.
Do detského domova - za pár minút, z neho - za dlhé mesiace.
Taký máme zákon. Plný vzletných ideálov. Plný slov o tom, že počet detí v detských domovoch treba radikálne znižovať. Plný prázdnych slov o tom, že tomu javu treba predchádzať dôslednou sanáciou rodiny. Mediácia vraj bude v ohrozených rodinách takmer na dennom programe. Rodina dostane poradensko-psychologickú pomoc a budú sa na nej vykonávať akési opatrenia.
Ja sa pýtam, kto to bude robiť?
Preťažené sociálne pracovníčky?
Aj keby mali sedemmíľové čižmy, nie je v ich fyzických silách ani zaklopať na každé dvere, za ktorými je potrebná pomoc a podpora.
Sanačníci z tretieho sektoru?
Ich práca je ako, skočiť šipku do mora problémov. So sekerou na krku. Ak sú medzi vyvolenými, ktorým je milostivo dovolené spolupracovať s úradmi, pridelia im na pol roka desať rodín. Rozvrátených, v hlbokej kríze, s takmer neriešiteľnými problémami, s odňatými deťmi. A samozrejme sa počíta s nemožným do troch dní a zázrakom na počkanie. Keď sa zázrak nekoná, spolupráca sa končí. Čas vypršal - výsledky sa nedostavili. Načaté rodiny začne niekto iný, rovnako frustrovaný časovou tiesňou. Výsledky takejto práce sú popredu jasné.
Budú to robiť detské domovy?
Z ich náplne aj toto vyplýva. Ale kto a kedy ich inštruoval o tom, čo vlastne majú robiť, ako intervenovať, s kým spolupracovať? Miesto prevencie zúfalo hasia následky.
Pani Helene to však môže byť jedno. Prišla o svoje deti a žiadne širšie kontexty ju nezaujímajú.
Potrebovala iba jedného žolíka. Vytrhli jej ho z ruky.
