Pani riaditeľka DeD Klobušice nariadila profesionálnej matke, ktorá sa vo svojej domácnosti 8 rokov stará o tri deti z tohto detského domova, aby sa do 26.6.2008 do 10.00 hod. presťahovala s deťmi do priestorov DeD Klobušice. Bez manžela a jej biologických detí. Keď tak neučiní, pani riaditeľka bude toto konanie považovať za hrubé porušenie pracovnej disciplíny a dostane výpoveď.
Celý rozpor vnikol, keď mala profimama prísť podpísať dodatok k pracovnej zmluve a zistila, že táto listina nie je tým dokumentom, ktorý pri nástupe do zamestnania podpisovala. Všimla si mnoho rozdielov, nesúhlasili dátumy ani pracovný úväzok. Preto sa veľmi rozumne rozhodla, že ani dodatok k tejto zmluve nepodpíše.
Na to sa p. riaditeľka rozhodla, že bude problém riešiť z pozície svojej veľkolepej moci nad životom detí a jej zamestnancov.
Aký vplyv bude mať na deti to, že sa profimama presťahuje s deťmi do areálu detského domova?
Na ich názor sa riaditeľka nepýtala, pretože celkom prirodzene s tým nesúhlasia. Sú naviazané na všetkých členov rodiny a na prostredie, v ktorom vyrastali.
Aký vplyv bude mať odtrhnutie matky od jej biologických detí?
Na ich názor sa riaditeľka nepýtala, pretože celkom prirodzene s tým nesúhlasia. Tu už by sa dalo uvažovať aj o tom, či riaditeľka nenavádza matku k opusteniu jej detí, čo sa považuje väčšinou za trestný čin.
Aký vplyv bude mať na chod domácnosti to, že manžel zostane na výchovu a starostlivosť o deti sám?
Na jeho názor sa riaditeľka nepýtala, no ak by sa pýtala, zistí, že bude musieť zanechať prácu, aby sa mohol postarať o rodinu, nehovoriac o tom, že manželka a deti mu budú veľmi chýbať.
Aký vplyv bude mať na všetkých zúčastnených to, ak sa profimama rozhodne, že toto všetko nepodstúpi a radšej dá výpoveď?
Tri deti, o ktoré sa posledných 8 rokov starala, budú sedieť vo svojej izbe detského domova a rozmýšľať nad tým, či má ešte vôbec niekedy v živote zmysel, uveriť dospelým ktorí sa dušujú, že im záleží na ich šťastí.
Profimama príde o prácu s pocitom, že ako zamestnanec a človek nemá pre zamestnávateľa žiadnu hodnotu a jej práca, ktorú zodpovedne vykonávala 8 rokov, neznamená vôbec nič, pretože všetky ťažko nadobudnuté výsledky boli zmarené.
Opakovane sa presviedčam, že páni riaditelia majú neodbytný pocit, že sú inventárom tamojšieho ústavu a nič ich z teplého miestečka nedostane.
Často čítam vaše maily o tom, čo všetko ste museli, milí profirodičia, prekusnúť. Tieto riadky väčšinou však končia výzvou, aby som nič nepodnikala, pretože sa bojíte, že sa vám riaditelia pomstia a vyhodia vás. Nechcete prísť o deti a o prácu a snažíte sa preto vyhovieť mnohým nezmyselným požiadavkám.
Sú im zverené deti. Tisíce detí. Oni sa majú starať o ich najlepší záujem. Kráčajú však v šľapajách dobrých zvykov komunistickej éry a hovejú si vo svojej pozícii všemohúcich. Nikým neohrození, nikým nekarhaní, nikým neobmedzovaní.
Najdesivejšie na celej situácii je to, že nemajú na starosti zberné suroviny alebo sklad nábytku. Majú na starosti ľudské životy.
Akokoľvek geniálne bude postavený zákon, pokiaľ jeho výkon bude spojený s ľuďmi, ktorých nemotivuje k zodpovednosti žiadna sankcia, či odmena, stane sa nepotrebným zdrapom papiera aj s celým jeho najlepším záujmom dieťaťa.
A aby som nepaušalizovala - česť výnimkám, ktoré do tohto mecha rozhodne nepatria, nemyslia na deti, ako na položky v celkovom stave, ale ako na ľudské bytosti, pre ktoré robia toľko dobra, koľko vládzu. Lebo tak by to malo byť.
