Chvalabohu alebo žiaľbohu zabudnuté podozrenia
V roku 2007 napísala redaktorka Žurnálu Patrícia Ďurišková (dnes Poprocká) článok o podozreniach z obchodovania so slovenskými deťmi. Článok začína slovami:
„Zarába niekto na zahraničných rodičoch, ktorí si chcú u nás adoptovať deti? Podozrenia existujú. Nik ich však nerieši. Ministerstvo práce ako organizácia, ktorá má na proces medzištátnych osvojení dozerať, strká hlavu do piesku. Pritom niektorí jeho vysokí úradníci majú väzby na ľudí, zapojených do adopcií. Isté je, že pri medzinárodných adopciách na Slovensku niečo smrdí."
Kto by si pomyslel, že toto tvrdenie prežije rok 2013. Predpokladám, že ak by na veci nebolo ani zrnko pravdy, boli by zúrivo rozpútané trestné stíhania voči novinárke aj jej redakcii. To pre to, že v článku sa nebojí uvádzať mená všetkých kompetentných pracovníkov, ktorí mali čo k téme adopcií povedať ale nepovedali. Napríklad vtedajšia ministerka práce Tomanová, generálna riaditeľka Šebová, riaditeľka CIPC Mátejová, Dana Guráňová a jej manžel Peter Guráň (dnes vo Výbore OSN pre práva dieťaťa).
Rozvírený starý prach
Podozrenia sa dostali na svetlo sveta opätovne minulý rok, kedy sa pred verejnosťou odkrylo to, do akej miery boli zanedbávané povinnosti vo vzťahu k medzištátnym osvojeniam a voči tzv. „núteným adopciám". Niekoľko krížových kontrol na MPSVR a na CIPC potvrdilo zlyhania a to zlyhania v takom rozsahu, že nenapraviteľným spôsobom zasiahli do života detí. Vďaka pani Čonkovej, Boórovej a jej deťom sme sa dozvedeli o mnohých ďalších deťoch, na ktoré Slovenská republika jednoducho zabudla.
Julka a Jojka
Dve sestry adoptované do Talianska, ktoré vysielali na Slovensko podivuhodné signály. Jedna mala otehotnieť vo veku dvanástich rokov. A teraz by mali byť zasa krátko po pôrode. Obe. A stále nie plnoleté. Slovensko je povinné monitorovať deti, ktoré vyexportuje za hranice. V tomto prípade sú dôkazom tejto starostlivosti dve klonované správy o plyšových medvedíkoch v ich izbe.
Gemini - každé z inej krajiny
Predávate banány. Pekne zabalené v pároch. Raz príde zákazník a hovorí, že chce banán. Ale iba jeden. Nie dva, nie štyri. Jeden. Čo teda urobíte, ak máte obchodného ducha? Prosto banány rozdelíte. Predáte zákazníkovi ten jeden a budete čakať, kedy príde ďalší podobný exot a tomu neskôr predáte ten druhý. Ale dosť už o banánoch.
Dvojčatá. Rozkošné dvojročné detičky - chlapec a dievčatko. Prišiel manželský pár zo Švédska a chcel si u nás adoptovať dievčatko. Nie je problém. Jasné. Máme tu jedno. Je síce z dvojičiek, ale my to už dajako zariadime. Z chlapčeka urobíme nachvíľu invalida. Našťastie dostal zápal stredného ucha, tak tento zápal budeme vydávať za chorobu nezlúčiteľnú so životom. Povieme, že zapálené ucho mu bráni nadväzovať zmysluplné ľudské vzťahy. Potom budeme môcť hovoriť a písať o tom, že dievčatko sme vlastne zachránili tým, že sme ho odtrhli od bračeka. Lebo by s ním bola, chúďa, ako s guľou na nohe a nikto nikdy by si ich už neadoptoval. Dobrý plán.
I stalo sa. Papier zniesol túto záľahu nezmyslov a nikomu to neprišlo podivné. Dievčatko-dvojča našlo svoju novú rodinu na druhom konci Európy.
Ďalšie tri roky čakal chlapec-dvojča v detskom domove, kým príde zákazník, čo chce len jeden banán. A samozrejme, že sa taký našiel. Chlapec bol zázrakom uzdravený a jeho smrteľné diagnózy boli na papieri operatívne zmenené na dobré zdravie a fyzickú i mentálnu prosperitu. Chlapec-dvojča našiel v piatich rokoch svoju novú rodinu v Nemecku. To by mohol byť koniec príbehu, ktorý sa začínal slovami - boli raz dvojčatá...
Keby. Keby ich nový náhradní rodičia nemali viac rozumu, ako celé ministerstvo práce a centrum dohromady. Z papierov rodičia zistili, že deti sú z dvojčiat. A nadviazali spolu dobré medzinárodné vzťahy. Rodiny sa pravidelne stretávajú, aby sestričke neukradli brata, a bratovi sestričku. Práve preto, že im to už raz niekto v tej rozvojovej krajine východného bloku urobil.
Detí ako smetí a smeti treba rozmetať
Vychovávateľ v diagnosťáku býva väčšinou skúsený človek, ktorý vidí často tie nepríjemné úlomky ľudského bytia v podobách, na ktoré sa nedá zvyknúť. Aj teraz. Prišli nové deti. Vyplašené, dobité a na smrť smutné. Boli dve. A keď sa im jazýčky rozviazali, povedali, že sú smutné pre to, čo všetko zažili a hlavne pre to, lebo oni nie sú traja súrodenci, ale ich je spolu osem. A nie je im to jedno. Lebo keď boli ešte doma, tí najstarší sa starali o tých najmladších, chránili ich pred dospelými, utekali s nimi z domu pred bitkou, kŕmili ich, prezliekali. A keby len to. Ľúbia ich.
Vychovávateľ mal srdce na správnom mieste a vedel, že tak ako sú smutní títo dvaja, sú smutní i tí ostatní niekde inde. A začal pátranie. Zistil, že deti sú rozmetané po celom Slovensku. Žiadal, volal, písal, aby ich dostal pod jednu strechu. Svojou húževnatosťou a odhodlaním sa mu podarilo spojiť šesť detí. Starosť o tieto deti ich spolu zviazala tak, že už nechcel byť len ich vychovávateľom. Stal sa ich pestúnom. Stále však chýbali dve najmladšie deti. Kde sú? -pýtal sa. Pani na úrade ho informovala, že mu povie figu borovú, pretože deti sa pripravujú na medzištátne osvojenie. A zasa sa domáhal, volal, písal na možné i nemožné inštancie. Cesta zarúbaná. Nikomu neprekážalo, že o deti má záujem niekto na Slovensku. Že tu majú obrovský kus rodiny. Odtrhli ich od nich. A dokonca ani týchto dvoch najmladších nenechali spolu.
Je už šesť rokov odvtedy. A šiesti súrodenci stále nezabudli. Ich túžbou je stretnúť sa raz všetci spolu. To bude však najskôr o desať rokov, keď ich sestra a braček budú mať osemnásť. Dievčatko išlo do adopcie do Talianska a po chlapcovi sa zľahla zem. Môžeme len dúfať, že sa raz dozvedia, že ich tu čakajú bratia a sestry, ktorí na nich myslia každý deň.
Keby len to
Toto je len malý vzorkovník prípadov. Roztrhané súrodenecké skupiny, deti odlifrované bez toho, aby sa hľadala biologická rodina dieťaťa, aby sa hľadal slovenský záujemca, bez toho, aby sa ktokoľvek zaujímal o ich ďalší život, o ich najlepší záujem.
No môže byť aj horšie. Každé z týchto exportovaných detí má mať na Slovensku spis, do ktorého majú pribúdať v pravidelných intervaloch postadopčné správy. Tie majú pojednávať o tom, ako sa dieťa za hranicami má, či je s rodinou všetko v poriadku, alebo či sa odohrali nejaké závažné skutočnosti.
Nedávno ma vydesila správa obsahujúca vyjadrenie hovorcu ministerstva práce, ktorý bez obalu tvrdí, že: „Pri postadopčných správach sa nejaké omeškanie nikdy nemôže vylúčiť. Argumentácia odborníkov je taká, že prečo by nemohla byť väčšina správy totožná, ak sa v prípade nič nové nedeje."
Keď úradník prizná, že niečo tak trochu mešká, zapína sa mi v hlave kontrolka. A začínam sa obávať. A ešte viac sa obávam, keď úradník tvrdí, že je to v podstate jedno, keď sa správy o živote dieťaťa robia cez kopírku a iba pro forma. Ide o správy, ktoré neprichádzajú každý mesiac, ale na báze oveľa dlhšej časovej frekvencie. Napríklad raz za rok. Pýtam sa teda, o akom meškaní to hovoríme? Hovoríme o meškaní dvoch rokov? Desiatich rokov? Alebo existujú aj také spisy detí, v ktorých nie je žiadna aktualizačná správa? A sú vôbec tie spisy všetky? Nejde totiž iba o papier. Za každým spisom je živé dieťa. O ktorom nevieme, či potrebuje pomoc, ako samá, či je v dobrej rodine.
Zrejme to má súvis so správou, ktorá prebehla médiami v októbri minulého roku. Okrem iného sa v nej píše, že: „Ďalším závažným problémom sa ukázal byť archív centra, v ktorom chýbajú spisy o medzištátnej adopcii detí spred roka 2002." Znamená to snáď, že nevieme absolútne nič o desiatkach či stovkách detí, ktoré od nás odišli za hranice v rokoch 1993-2002? Nevieme ani ich mená, ani kde ich hľadať?
A dosť!
Stále sú živé slová redaktorky Žurnálu, že pri medzinárodných adopciách niečo významne smrdí. Za tento stav nie je zodpovedný niekto imaginárny, neuchopiteľný - niekto, koho by sme mohli schovať pod mantru „systém". Život týchto detí mala a má v rukách konkrétna neveľká skupina ľudí s kompetenciami. A je šokujúce, že aj po poslaneckom prieskume, s katastrofálnymi zisteniami títo ľudia stále sedia na svojich stoličkách. Nepohli s nimi ani zistenia ombudsmanky, ktorá zlyhania potvrdila. Nepohol s nimi ani audit, ktorý vymenúva zásadné lapsusy.
V zmysle starých i nových informácií sa teda pýtam, čím sú títo ľudia takí úžasní, že si ich potrebujeme chovať na vysokých postoch? O úžasnosti ich práce sa dá úspešne pochybovať.
Koľko detí im ešte necháme na svojvoľnú manipuláciu? Koľko zbabraných rozhodnutí im ešte necháme vyrobiť? Kto vyvodí konečne zodpovednosť za tieto fatálne zlyhania? Kto to všetko napraví? Snáď nečakáme, že oni sami?
To, čo pre tento štát a jeho deti urobili, vystačí na niekoľko zbabraných životov. Už stačilo! Za zásluhy - odvolať! Už včera bolo neskoro.
