Pred rokom bola pani Antónia ešte sociálnou pracovníčkou. Rozhodla sa však pre zmenu povolania. Chcela pomáhať deťom bez rodičov. Stala sa profesionálnou matkou. Detský domov jej zveril do starostlivosti tri deti. Najmladšia bola niekoľkotýždňová Nikolka.
Rodinu často navštevovali ich blízki priatelia - mladí manželia a ich adoptovaný synček. Po mnohých návštevách si vytvorili k malej Nikolke láskyplný vzťah. Už dávnejšie boli zapísaní do zoznamu žiadateľov o náhradné rodičovstvo. Teraz mali pred očami dievčatko, ktoré si zamilovali a zatúžili po tom, aby sa stalo súčasťou ich rodiny.
Vybrali sa na úrad a oznámili, že majú záujem o Nikolku, no dozvedeli sa, že dieťa nie je vedené v prehľade detí ponúkaných na náhradnú rodinnú starostlivosť. Dieťa malo takmer pol roka.
Podľa §102 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z.z. na osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa ak počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa žiadny záujem, ak im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka.
Tieto skutočnosti mal ÚPSVaR doriešiť do dvoch mesiacov veku dieťaťa. Keďže sa anonymné bezmenné dieťa vynorilo na svetlo sveta až po tom, čo o neho prejavila záujem náhradná rodina, zľaknutí začali riešiť svoje zanedbanie povinností a sanovať rodinu miesto toho, aby podľa § 23 zákona 305/2005 podali BEZODKLADNE na súd žiadosť o osvojiteľnosť dieťaťa. Umelo začali vytvárať väzby s biologickou rodinou, ktorú sa sanovať nepodarilo, teda situácia bola taká, že dieťa do rodiny ísť nemohlo. Prvé stretnutie biologických rodičov s dcérou sa podarilo po neúspešných pokusoch až po siedmych mesiacoch od jej narodenia.
Neprofesionálne intervencie zo strany kompetentných "odborníkov" pokračovali.
Nikolka musela podstúpiť operáciu. Profimama absolvovala s dieťatkom všetky predoperačné vyšetrenia a bola prijatá s maloletou do nemocnice na hospitalizáciu. Na druhý deň po prepustení Nikolky, prišli zástupcovia detského domova a bez zhodnotenia rizík, ktoré nesie operácia u tak malého dieťaťa, Nikolku odviezli do detského domova, za účelom upevňovania súrodeneckých väzieb 8 mesačnej Nikolky a jej nevlastnej sestry osemročnej Drahomíry, ktorú doposiaľ profesionálni rodičia nikdy nevideli a nikto stretnutia do tejto doby neorganizoval.
Profimatka bola zaskočená týmto počínaním. Po intervencii na Ministerstve PSVaR, pracovníčky uznali, že dieťa v šetriacom režime a pooperačnom stave nie je schopné interakcií, preto inštruovali detský domov, aby dieťa navrátili späť do prostredia profesionálnej rodiny.
Medzi tým si budúci náhradní rodičia, ktorí mali o Nikolku záujem, aktualizovali prípravu a opakovane sa dopytovali, či už ÚPSVaR vypracoval dokumentáciu k dieťaťu, aby sa oň mohli zaujímať oficiálnou cestou. Dokumentácia bola konečne vypracovaná. Sedem mesiacov po narodení dieťaťa.
Po jej zhliadnutí zostali budúci náhradní rodičia bezradní.
Sociálne pracovníčky v správe o dieťati uviedli, že Nikolka má v detskom domove dve nevlastné sestry - mentálne postihnutú sestru, ktorú vyhlásili za nevhodnú do NRS a spomínanú osemročnú Drahomíru, silne psychicky deprivované dieťa, navšetvujúce špeciálnu školu.
Úradníčky v správe suverénne vyhlasujú, že Nikolka si udržuje a buduje s nimi úzke súrodenecké väzby.
Pravda je však taká, že profesionálni rodičia doposiaľ tieto deti nevideli a teda malá Nikoka s nimi nemohla mať žiaden vzťah. Je záhadou, ako mohla mať s nimi blízke súrodenecké väzby, keď žila na mieste vzdialenom 80 km - v profesionálnej rodine a jej nevlastné sestry v detskom domove.
Ich vyjadrenie však stačilo na to, aby sa nevlastné sestry Nikolka a Drahomíra ponúkali žiadateľom ako nerozlúčiteľný balíček.
Žiadatelia sa na úrade vyjadrili, že majú záujem iba o Nikolku a na výchovu jej nevlastnej sestry Drahomíry si netrúfajú. A keďže bolo zrejmé, že žiadne skutočné súrodenecké väzby medzi deťmi nie sú, podali žiadosť na súd o zverenie Nikolky do pestúnskej starostlivosti.
Profimatka uvádza, že prvý krát bola svedkom interakcie sestier až desať mesiacov po narodení Nikolky. Toto stretnutie trvalo desať minút a bolo vyhodnotené, ako súrodenecké väzby už dávno pred tým, než sa vôbec odohralo.
Vtedy už mali žiadatelia na súde návrh o zverenie Nikolky do pestúnstva.
Tým zrejme kardinálne naštvali sociálne pracovníčky na úrade a tak tie začali odvetu.
Desaťmesačná a osemročná slečna boli stále vedené v prehľade detí ako súrodenecká skupina. Ktovie prečo a ktovie kde sa vytratila tretia mentálne postihnutá nevlastná sestra. Balíčkom boli iba tieto dve - bábätko a osemročná, napriek tomu, že dve staršie sestry by mali byť na sebe logicky naviazanejšie, keďže sú vekovo aj miestom pobytu k sebe blízko. Teda až taký eminentný záujem na udržiavaní skutočných súrodeneckých väzieb tu nebol, lebo keby áno, súrodeneckú skupinu by tvorili dve sestry - rovesníčky, nie osemročná dievčina s malým bábätkom, ktoré sa predtým nevideli.
Nikolka musela znovu do nemocnice z dôvodu akútneho ochorenia. Všetko prebiehalo tak, ako prvý raz. Naozaj všetko. Na druhý deň po hospitalizácii, prihrmela do nemocnice suita z detského domova, Nikolku v stave rekonvalescencie zobrali na vlastnú zodpovednosť do detského domova. Mali nový dôvod. Na úrade našli pestúnku, ktorá si vezme celý balíček. Potrebovali narýchlo spáchať interakcie, aby mohli Nikolku poslať na návštevný pobyt domov k "pestúnke". Táto doposiaľ Nikolku ani nevidela a už bol jej záujem vydávaný za tak dôležitý, že treba prerušiť liečbu akútne chorého dieťaťa?
Profimama zostala zhrozená. Išlo jej o dieťa, ktoré v bolestných stavoch bolo prevážané do neznámeho prostredia detského domova, kde nikoho nepozná, kde cíti strach a kde v čase bolesti a choroby nenájde potrebné zázemie a utíšenie.
Ako sa cítime my dospelí, keď sme chorí, keď nás niečo bolí, keď sme slabí? Potrebujeme najbližších, s ktorými cítime istotu.
Nikolka sa deň po hospitalizácii budila už v detskom domove, bez profimamy, v ktorej hľadala vždy útočisko. Vo svojom trápení prečkávala deň za dňom v postieľke, kým si ju nezobrala aj s jej sestrou v tomto stave na návštevu domnelá pestúnka.
Pestúnka si vraj podala žiadosť o zverenie do starostlivosti spomínaných nevlastných sestier, napriek tomu, že na zverenie Nikolky do starostlivosti náhradnej rodiny je vytýčené pojednávanie na február t.r.
Podľa §83 Občianskeho súdneho poriadku začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie.
Z uvedeného vyplýva, že nádej na zverenie sestier do pestúnskej starostlivosti novej žiadateľky je mizivá, no napriek tomu bolo dieťa traumatizované a po druhýkrát vytrhnuté v krízovej situácii zo svojho prostredia.
Malé ročné dievčatko vďaka nekompetentnosti kompetentných teda za svoj krátky život zažilo dva krát v stave rekonvalescencie nešetrné premiestnenie do detského domova. Behom týždňa absolvovalo v tomto stave namáhavú 80 kilometrovú trasu dvakrát, aby ho potom vrátili profirodine. Po druhom incidente nasledoval pobyt v detskom domove a neskôr presun do neznámej rodiny budúcej pestúnky na návštený pobyt, odkiaľ sa bude pravidelne vracať do domova až do pojednávania. Chorá, bez prípravy, bez prítomnosti blízkych ľudí, ktorí sa mu naplno venovali a ku ktorým má láskyplný vzťah.
Podľa §33 ods.3 zákona 305/2005 ak je známa fyzická osoba, ktorá má k dieťaťu blízky vzťah, môžu takú osobu prizvať k príprave dieťaťa na náhradnú rodinnú starostlivosť.
Dúfajúci náhradní rodičia majú na súde v tejto chvíli návrh už piaty mesiac. Za ten čas sa vytvoril priestor machináciám, ktoré vytvárajú dojem osobnej pomsty profirodičom a náhradným rodičom.
Ak by úrad určený rešpektoval záujem a blízke láskyplné citové väzby medzi náhradnými rodičmi a Nikolkou, dieťa mohlo byť už niekoľko mesiacov v stabilnom prostredí, kde by mu poskytli rodičia náležitú oporu, starostlivosť a lásku.
Nikolka už mala rok. V priebehu jedného roka neboli úrady a detský domov schopní vyriešiť jej situáciu tak, aby mala trvalé a bezpečné zázemie.
Pre tých, ktorí si myslia, že ročné dieťa je amorfná hmota, ktorá iba prijíma a vylučuje potravu, by som si dovolila niekoľko postrehov zo svojej skúsenosti rodiča.
Ročné dieťa si uvedomuje, kto sú jeho blízki ľudia, ročné dieťa plne vníma zmenu prostredia, ročné dieťa akúne smúti za stratou milovaných ľudí, ročné dieťa vie verbálne vyjadriť svoje potreby, ročné dieťa má svojich obľúbených a neobľúbených ľudí, svoje obľúbené hračky a činnosti, svoje naučené rituály, ktoré mu dodávajú istotu.
Dovolili by ste takéto cviky so svojim dieťaťom?
Preťahovanie lanom pokračuje. Zatiaľ vyhráva úradnícky šimel. Dieťa je v ich moci. Čo na tom, že frustrované, zmätené, vyľakané? Ale je! Môžu mať skutočne radosť z tohto Pyrrhovho víťazstva?
A hra pokračuje.
