Nuž, nie každý sa narodí chcený. Ja som tento žreb v lotérii nemala.
Boli sme dvaja. Ja a môj brat. Ja som bola čertisko a on bol knihomoľ, tichý a lenivý. Nevadilo mi, že je tučný. Chodili sme spolu na základnú školu. Tam mali môjho brata radi, pretože sa rád učil. Ani to mi nevadilo. Brat bol super. Najviac sa mi páčilo, keď sme prechádzali po chodbe školy a otáčali sa za nami učiteľky. „No, vidíte to, ako sú tie chúdence oblečené a školské tašky nemajú remence, ale špagáty. „ Obvykle sa zhrozili a pridali k tomu, že určite zasa nemáme desiatu. Brat vždy klonil hlavu a ja som ju vystrela. No a čo.....
Raz počas vyučovania prišla do triedy taká teta a dvaja policajti. Chceli mňa a môjho brata. Môj brat bol vystrašený, že až nedýchal. Ja som nahodila kamennú tvár. Bála som sa strašne, že sa niečo stalo mamine. Teta sa na nás usmievala a policajti, že nás prevezú v aute.
Nasadli sme a vtedy nás chytila panika. Kam ideme, prečo, na koľko, kedy príde mama...Plakali sme. Teta nás ubezpečila, že nám bude dobre a už nám nikdy nikto neublíži. S týmito slovami sa obrátila na mňa a usmiala sa.
Brat zmrzol, došlo mu , že nás vezú do domova a strašne sa nahneval. Rovno v aute ma začal biť hlava nehlava, že som tomu na vine ja. Vraj som mala byť ticho a keď ma mama zbila, nemala som to všetkým ukazovať a načo som hovorila všetkým, čo robí mamin priateľ. Veď všetci vraveli, že sa mi z toho nič nestane.
Plakala som, plakala som kŕčovito a horúčkovito. Všetky vety môjho brata mi zaznievali v ušiach a bodali do duše. Tá žena sa ho snažila upokojiť, držala mu ruky a nakoniec na neho aj kričala. Bolo neskoro, plakala som, pretože som si uvedomila, ako som všetko pokazila svojou vzdorovitosťou. Keby som nebola hrdá , boli by sme pri mame.
Prišli sme do cudzieho mesta. Prešli bránou a viac si nepamätám. Viem, že prvé dni sa ma stále pýtali ako sa volám a koľko mám rokov.....Maja 8 a Filip 9.
Bolo to peklo, môj brat, jediný človek, ktorého som mala naozaj pri sebe, ma nenávidel. Už doma som mala iba jeho.
Mama mi neverila, keď som jej povedala, že ujo Fero mi ubližuje a potom ma to bolí a krvácam. Vždy som za to dostala bitku. Uja Fera som sa bála ako čert kríža, bola som hrdá na seba, že som sa vedela vždy dobre ukryť, akurát Filip to často nestihol a ja som musela vybehnúť zo svojho úkrytu a postaviť sa na jeho obranu. Vždy som dostala remeňom. Ja som Filipa chránila a on ma znenávidel. Ja som bola na vine, že sme tu. Vedela som to. Aj vychovávatelia mi to hovorili.
Smiali sa mi, že som najmladšia štetka v republike. Keď ku mne prišli starší chlapci a začali ma chytať a mačkať a vulgárne mi nadávali, nikdy som sa nenechala. Bránila som sa a kričala. Niekedy to pomohlo a niekedy nie. Pamätám sa, že som sa im raz vytrhla a vybehla na chodbu. Stáli tam dve vychovávateľky. Plakala som a kričala, prečo mi nepomohli. Jedna na mňa pozrela a s odporom v tvári mi šplechla, „aj tak s teba bude iba kurva". Kričala som, že nebude. Nevšímali si ma.
Jedného dňa prišiel za mnou riaditeľ. Ten ma vždy pohladkal. Mala som ho rada, pretože som cítila, že aj on má rád mňa. Vraj je tu jedna rodina.....mohla by som to s nimi skúsiť....
Prvé čo som chcela vedieť bolo, či pôjde aj brat. Nie, jeho nechcú, iba teba. Opäť ma pohladkal a pripomenul mi, že ak to niekam dotiahnem a dostanem sa do rodiny, budem môcť pomôcť aj bratovi. Toto ma vždy dostalo, síce iba na chvíľu.
Obaja tí ľudia boli milí a stále sa usmievali. Naložili ma do auta. Bola som šťastná, že som stihla utekať za bratom a rýchlo mu povedať, že sa pre neho vrátim. Plakal, „nevrátiš, budeš mať všetko, lebo si štetka a si štíhla, ja som tučniak, mňa nechce nikto." Ubezpečila som ho, že sa pre neho vrátim.
Prišla som do ich domu, bol krásny a čistý. U nás to nikdy tak nebolo, hoci mama často kričala, aby sme vypadli, že musí upratovať. Ukázali mi izbu. Bola plná krásnych hračiek a bola ružová. Cítila som, ako sa rozlievam na kolomaž a tisnú sa mi do očí slzy. „Tá ružová je odporná. Tu nebudem." Otočila som sa a tašku so svojimi vecami som hodila na chodbu na zem. Videla som ako sú rozpačitý.
Bola som z toho smutná, to je pravda, ale viac som sa hnevala, že nechceli môjho brata. Donútili ma ísť dolu na večeru. Poriadne som sa najedla. Boli rezne. Keď sa nedívali, dala som si dva do vrecka nohavíc. V noci som potichu pobalila hračky do tašky, z ktorej som vysypala svoje oblečenie. Napchala som tam, čo sa dalo a podarilo sa mi vykĺznuť z domu.
Poviem vám, že toto boli tie najkrajšie chvíle, pretože som vedela ako sa bude môj brat tešiť, keď ma uvidí. A ako chamtivo bude vyťahovať darčeky z batohu. Bola noc. Zazvonila som pri bránke. Vedela som, že dostanem výprask a nie hocijaký, len nech to už mám za sebou, už chcem ísť za bratom.
Takáto situácia sa mi v živote zopakovala viackrát. Raz som dokonca od jednej rodiny dostala bicykel. Koľké šťastie, nemusela som ísť pešo.
Mala som nadanie na maľbu. V škole som chodila na krúžok maľby a učitelia prosili DD, aby som študovala na umeleckej priemyslovke. Zatrhli mi krúžok a vraj bude pre mňa dobrá krajčírka. Prosila som riaditeľa, že si chcem urobiť maturitu. Pohladkal ma a milým hlasom povedal „A to tu chceš byť dokedy, veď aj iné deti sem musia prísť." A bolo po vidine maturity.
Stále som vykrikovala, že keď budem dospelá, tak..... a bolo to tu. Mala som osemnásť. Mala som sa vrátiť k mojej mamke, brat už bol rok preč. Mamka ma vyhodila, vraj som jej Fera dostala za mreže a to mi neodpustí.
A teraz skrátene, viem čo je bezdomovectvo, viem, čo je týranie a zneužívanie, viem veľmi dobre ako sa zaujímajú vychovávatelia a štát o „blaho detí". Spolu s bratom sme sa ako tak pozviechali a našli si prácu. Postupne sme si založili rodinu. Ja síce ani neviem ako sa volá otec môjho dieťaťa, ale našla som si muža. Jeho rodina ho vydedila, pretože si začal s kurvou z domova. Už sem nepatrí, že nakoniec ma týral a pokúsil sa ma zabiť. Zvládla som to, bola som trénovaná. V momente ako som zistila tehotenstvo, pokúsila som sa poprosiť o pomoc mamu, potom detský domov. Tam priamo pri bránke mi povedali, vraj vedeli, že zo mňa nič nebude a urobila som si to sama, nech si to vyriešim. Ako? V tej chvíli som si chcela do brucha niečo vraziť alebo vytrhnúť to decko zo svojho brucha. Nebyť môjho brata, ktorý dobre vychádzal s mamou a ona mu povedala ako ma vyhodila, možno by som tu už nebola... Dovtípil sa, kde som a našiel ma.
Poznám profesionálne rodiny , už je môj syn síce skoro dospelý, takže prešlo veľa rokov, ale táto otázka vo mne žije stále. Som presvedčená, že detské domovy sú záhubou detských duší a vyrábajú spodinu spoločnosti. Fandím profesionálnym rodinám a detské domovy by mali zavrieť.
Chce niekto protestovať, že som mohla do rodiny ísť? Mohla, to je odpoveď, ale bez brata nejdem nikam. Okrem toho, ako som mohla vtedy vedieť, že ten ujo, čo sa na mňa usmieval, ma nebude chcieť zneužiť a tá žena zbiť? Veď si uvedomte, čo iné som mohla očakávať. Možno s bratom by sme to zvládli a naše životy by sa obrátili ako v rozprávke. Ako však veriť cudziemu človeku, že vás bude mať rád, keď zo všetkých strán počúvate aká ste špina.
Maja
Detstvo, najdôležitejšie obdobie nášho života, čas, keď sme najzraniteľnejší a slabí, detstvo, kus života, v ktorom hľadáme ochranu a lásku, aby sme neskôr vedeli chrániť a milovať, detstvo, o ktorom sa hovorí "bezstarostné". Pre mnohé deti je boľavou a hnisavou jazvou na duši.
Trúfne si niekto ju navždy vyliečiť? Čia je to vina? Kto ich ochráni?
