Otvorený list Gabriela Garciu Marquéza
Hovor, čo cítiš...
Pokiaľ by Boh nachvíľu zabudol, že som len bábkou a daroval mi ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako dokážem. Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam, ale určite by som premyslel všetko, čo poviem. Hodnotil by som veci nie podľa ceny, ale podľa významu. Spal by som málo a sníval by som viac, pretože viem, že každú minútu so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla. Šiel by som, keď sa iní zastavujú, budil by som sa, keď iní spia.
Keby mi Boh daroval ešte odrobinku života, jednoducho by som sa obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj svoju dušu Presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia, že je nevhodné zamilovať sa, keď je človek starý. Nevedia totiž, že starnú práve preto, že utekajú pred láskou.
Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa naučí lietať. Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť neprichádza so starobou, ale so zabudnutím, či opustenosťou.
Toľko vecí som sa od vás naučil, ľudia...Naučil som sa, že všetci chcú žiť na vrcholku hory, ale zabúdajú, že naozajstné šťastie sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme. Naučil som sa, že keď novorodenec po prvý raz chytí svojou dlaňou palec svojo otca, drží ho už navždy. Naučil som sa, že človek môže na druhého pozerať zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť, aby sa zodvihol.
Je ešte mnoho vecí, ktoré som sa od vás mohol naučiť, ale v skutočnosti sa mi neveľmi zídu, pretože vo chvíli, keď ma vložia do truhly, nebudem už na žive.
Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo myslíš. Keby som vedel, že ťa dnes posledný raz vidím spať, silne by som ťa bjal a modlil by som sa k Pánovi, aby mi dovolil byť tvojim anjelom strážnym. Keby som vedel, že toto sú posledné minúty, v ktorých ťa vidím, povedal by som: Milujem ťa! A nepredpokladal by som hlúpo, že o tom predsa vieš.
Vždy je nejaké ráno a život nám vždy dva možnosť urobiť dobrý skutok, ale pokiaľ sa mýlim a dnešok je všetkým, čo mi ostáva, chcel by som ti povedať, ako veľmi ťa milujem a že na teba nikdy nezabudnem.
Ráno nie je zaručené nikomu, ani mladému, ani starému. Možnože dnes sa posledný raz pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš, pretože ak sa ukáže, že sa nedočkáš rána, budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev, jeden bozk. Budeš ľutovať, že si bol príliš zaujatý na to, aby si im splnil posledné želanie.
Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ, buď na nich dobrý a nájdi si čas, aby si im povedal: Je mi ťažko. Prepáč. Prosím. Ďakujem...a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš. Nikto si ťa nebude pamätať za tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať.
Dokáž svojim priateľom a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.
Tieto slová adresuj komu len chceš. Ak to neurobíš dnes, ráno bude také, ako to včerajšie.
Gabriel Garcia Marquéz
Spisovateľ a laureát Nobelovej ceny z r. 1982, s rakovinou lymfatického systému sa utiahol z verejného života a rozposlal otvorený list so želaním, aby sa šril ďalej...
Toľko z listu v mojej mailovej schránke.
Nejdem skúmať, či je autor skutočne autorom, lebo slová sú to vskutku nádherné. Aj vám sa možno po líci skotúľala slza, možno ste si pomysleli, že toto naozaj chcete. Chcete takto žiť a chcete toľkoto dávať. Chcete byť vždy a za každých okolností svojim milovaným nablízku, chcete byť oporou, istotou...
Nechcete nikdy ľutovať. Nechcete nič zanedbať.
Ale čo si to vlastne sľubujeme? Sľubujeme si byť dokonalí. Sľubujeme si, že nikdy nikoho nezraníme, nezradíme, nerozosmutníme, neopustíme...
Sľubujeme si absolútnu dokonalosť. Ale sme jej schopní?
Nie! Aj blížiť sa k dokonalosti je preveľmi ťažké. A prežiť v tomto stave celý život je absolútne nemožné. Snáď sa to zopár ľuďom podarilo, ale aj tí si zrejme pred smrťou všeličo vyčítali.
Áno, nevieme dňa ani hodiny, no napriek tomu už teraz môžeme povedať, že budeme ľutovať všetko to dobré, čo sme neurobili. Lebo v tej chvíli pozabudneme na to, že sme iba ľudia. Že nás občas trápili zlé nálady, že sme ublížili z nevedomosti, sebeckosti, závisti, že nami zmietali vášne, že sme boli leniví alebo nevrlí...
Lebo sme boli ľudia.
Aj keď tu raz nebudeme, nevyhnú sa tí, čo nás milovali tomu, aby nespomenuli aj to, čo sme neurobili, či neurobili správne. A takú spomienku zavŕšia tradičným: ...ále, o mŕtvych len dobre...
A urobia to preto, že nás skutočne milovali. Vedeli, že sme boli ľudia. Len ľudia.
Zrejme preto nevieme dňa ani hodiny, aby sme sa nevysilili snahou siahať po dokonalosti. Nezostali by nám sily na to, aby sme si mohli len tak žiť.
