Za čias, keď som sama učila, snažila som sa nikoho neodbiť touto formulkou. Tušila som, že väčšina z nich prichádzala iba vtedy, keď si samé nevedeli rady. Prečo nepomôcť? Prečo sa nedobrať pravdy? Prečo s ním nehľadať spravodlivosť? A reagovala som na všetky "žalobaby". Niekedy bolo treba usmerniť žalobabu k pochopeniu toho druhého, inokedy poučiť alebo pokarhať útočníka. Tušila som, že je to najlepší spôsob, ako ich naučiť riešiť svoje problémy. Keď im to nikto neukázal a poslal žalobabu preč, ďalší svoj konflikt riešila zasa len žalovaním.
Keď som chodila ešte na základnú školu, mali sme v triede Paľka, ktorý k nám prišiel až na druhom stupni, keď sme už boli zohratá partia. Bol tichý, nesmelý, ani o módu jeho rodičia zrejme veľmi nedbali. Paľko sa stal veľmi rýchlo terčom posmeškov a rôznych útokov. V jeho povahe nebola ani štipka sebazáchovy. Nežaloval. Raz sa o to chabo pokúsil, ako odpoveď počul - Nežaluj! Pamätám si hodinu hudobnej výchovy v ôsmej triede, keď ho učiteľka nechala dostatočne dlho vytrápiť s mutujúcim hlasom pri tabuli a pri odchode ešte žoviálnym tónom prehodila: - Palo, ty spievaš ako kačica, aj chodíš ako kačica. Samozrejme, že zožala hurónsky smiech a aplaus od celej triedy a pyšná odišla. Paľko nenašiel spojenca a odtrpel bez ďalších žalovaní až do konca ZŠ.
Nedávno som sa zoznámila s jednou veľmi milou dievčinkou. Zdôverila sa mi. Nemôže spávať, stále plače, je zúfalá, má strach. Má strach chodiť do školy. Jej spolužiačky sa jej vyhrážajú, sypú jej smeti do skrinky, ubližujú jej. Bola za učiteľom, povedal - nežaluj, bola za rodičmi, povedali - neboj, to bude dobré.
Ale samo od seba to zrejme dobré nebude. Čo nás vie pohnúť k činom? "Stratené" veci? Miznúce peniaze? Alebo až škrabance a modriny?
Počúvajte deti! Svoje aj cudzie. Silný si svoje práva obháji sám. Slabí nás potrebujú!
Oni nežalujú, hľadajú u nás pomoc!
