Letné pobyty náhradných rodín sú hlavne o detskej duši. O tom, čo pre ňu my dospelí môžeme urobiť, aby bola spokojná a šťastná.
Na pomoc a radu prišla rodičom Zuzka Zímová - psychologička OZ Návrat. Po dopoludniach strávených v jej spoločnosti, bolo nad čím premýšľať. Týkalo sa to všetkých rodičov a všetkých detí. Od tých najmenších až po tie, ktoré už prestávali byť deťmi.
To, čo malé dieťa potrebuje je predovšetkým pocit, že jeho potreby budú naplnené. Jeho myseľ je jednoduchá a svet chápe cez svoje potreby - jedlo, sucho, teplo, spánok, podnety.
Má hlad a preto svoju potrebu ohlási. Začne plakať. Čaká, že toto ohlásenie zmobilizuje jemu blízkych ľudí. A naozaj. Prichádza matka a s ňou aj naplnenie bruška a spokojnosť.
Kruh jeho potrieb je uzavretý.
Čo sa však stane, ak vyrastá dieťa v ústave?
Dieťatko má hlad. Jeho inštinkt mu káže túto potrebu ohlásiť. Začne plakať. Plače vytrvalo, no márne. Jeho potrebu nikto nenaplňuje. Po čase sa plačom unaví a zaspí.
Príde čas na jedlo, no dieťa už má inú potrebu - potrebu spánku, napriek tomu je nútené k jedlu. Situácii nerozumie a nevyzná sa v nej. Je pre ňho zmätočná. Čas je preň pojem neznámy, nevie, čo znamená minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Cíti len, že jeho potreby nie sú naplnené. A nevie ani predpokladať ani dúfať, že raz budú. Voči svetu je bezmocné, keď jediná zbraň, ktorú má - plač, nie je rešpektovaná. Napriek tomu sa čosi naučí. Naučí sa svoje potreby neohlasovať, lebo vie, že reakcie sa nedočká.
Ranné detstvo je pre náš ďalší život veľmi dôležité. Zážitky, ktoré sme ako prvé vkladali do pamäte, ovplyvnili to, ako dnes myslíme, ako spájame fakty, ako veríme, ako cítime. Sú to naše algorytmi. Vytvorili ich princípy toho, ako sa správal svet k nám.
V období nášho najútlejšieho detstva bol položený základný kameň nášho života. Takzvaná pradôvera.
Ak sme mali to šťastie, na nej staviame svoju dôveru v ľudí a svet, na nej postavíme dôveru v seba, v svoje schopnosti. Je tam základ nášho zdravého sebavedomia.
Sebavedomie je dôležité pre naše vnútro, pre dobrý pocit zo seba samého, ale ešte dôležitejšie je preto, aby sme boli schopní osamostatniť sa.
Osamostatniť sa znamená - odísť bez plaču do škôlky, prespať u starých rodičov, ísť kúpiť do obchodu mlieko, cestovať sám vlakom, odísť na internát, oženiť sa, vydať sa a to všetko s plnou dôverou vo svoje sily.
Kreativita je vrcholom stavby nášho života. Kreativita je o nápade, o novosti, o prezentácii aj o riziku neuznania. Kreativita je aj o bežných veciach. O vynájdení sa v novej situácii, o tom, ako rýchlo a účinne sa v nej vieme zorientovať bez toho, aby nás prepadol pocit beznádeje a strachu.
Pradôvera je základom. To, čo zažívajú deti v ústavoch, ním hlboko otriasa. To, že sme iba jedným z davu, si máme uvedomiť až oveľa neskôr, keď si vieme sami sebe priznať aj určitú originalitu nášho bytia.
Vyrastať ale s pocitom, že sme jeden z davu, že na našich potrebách nezáleží, že pre nikoho nie je dôležité, ako sa cítime, že nevieme, čo je to mať rád, lebo nám to nikto neukázal ani nepreukázal...
Akými potom asi budeme ľuďmi?
Taký život bude ovládať strach. Nedá sa rozumieť konaniu ostatných ľudí. Zdržanlivosť a neistota budú tými základnými kameňmi.
A pocit opustenosti. Lebo to je stav, ktorý bol od nepamäti prítomný.
A bezmocnosť. Lebo nikto nebol učiteľom toho, ako si vydobyť svoje potreby, ako presadiť svoj názor, svoju myšlienku.
Deti týmto poznačené prichádzajú do svojich nových - náhradných rodín. Nie všetky a nie hneď. Niektoré si prinesú väčší, niektoré menší batoh svojich trápení. To podľa toho, ako dlho žili v neláske.
A ich noví rodičia, ktorí sa necítia byť náhradnými, ale takými v plnom slovazmysle, sa im snažia dať všetko tak, akoby dali "svojim". A aj oveľa viac. To preto, že tieto deti to preveľmi potrebujú.
Preto sa učia, čítajú, vzdelávajú, zúčastňujú seminárov, klubov náhradných rodín a letných pobytov. Kontaktujú sa s odborníkmi, inými rodičmi, vymieňajú si skúsenosti.
A pritom vám povedia, že by nikdy nemenili. Zbohatli o ďalší rozmer lásky.
Vďaka za seminár Zuzke Zímovej.
