Od zrodu profesionálnej rodiny až po jej devastáciu
Leto 2006 - telefonát z detského domova, ktorý hľadal tábor pre dievčatko s mentálnym postihnutím. Našiel sa. Taký, ktorý sme práve organizovali s manželom v dennom stacionári pre mentálne postihnuté deti.
Dievčatko, ktoré malo deväť rokov sme doň vzali. Večer chodilo k nám v rámci hosťovského pobytu a tu trávilo i víkendy počas troch týždňov. Do detského domova sme ho vracali s predpokladom, že k nám do rodiny opakovane príde. Až po vianočnom hosťovskom pobyte, ktorý trval tri týždne sme ho vracali po našom spoločnom rozhovore s tým, že veď by sme si ho aj mohli nechať, lebo je jedinečné, neopakovateľne nevyspytateľné a milé. Vtedy nám vtedajšia riaditeľka detského domova ponúkla možnosť vziať si dievčatko do starostlivosti formou umiestnenia v profesionálnej rodine.
Dovtedy som o takejto forme starostlivosti nič nevedela. Absolvovala som profesionálnu prípravu a rozhodla som sa zostať s dievčatkom doma. Pretože sme doma žiadne deti nemali, rozhodli sme sa do apríla 2007 pripraviť na prechod do našej rodiny aj ďalšiemu, tiež zdravotne ťažko postihnutému rómskemu dievčatku, ktoré má okrem vážnych psychosociálnych tráum vo vienku aj ťažké postihnutie zraku. Zvykla si a tak sme doma začínali s oboma dievčatami.
Manžel dovtedy pracoval v domove sociálnych služieb, no rozhodli sme sa celý náš život prispôsobíme starostlivosti o opustené deti doma. Nejaký čas manžel pracoval doma ako dobrovoľník.
Počas leta 2007, kedy boli u nás niektoré deti z detského domova na prázdninovom pobyte, rozhodli sme sa prijať do rodiny chlapca, ktorý bol veľmi smutný. Trvalo to takmer pol roka pokiaľ sme sa vzájomne on a naša rodina uzrozumeli v tom, že by mu u nás mohlo byť dobre. A tak k nám pribudol 11 ročný chlapec s poruchami správania a ťažkou sociálnou depriváciou.
Od júna 2008 začal aj manžel pracovať ako asistent pri výchove detí s výkonom práce doma, pretože nespĺňal podmienku profesionálneho rodiča - nemá úplné stredoškolské vzdelanie. Bezodkladne začal študovať na strednej zdravotníckej škole a dodnes má už výučný list v odbore sanitár a pokračuje v štúdiu zdravotného asistenta k maturite.
Medzitým, aby chlapcovi M nebolo samému smutno pribudol životom ťažko skúšaný chlapec s kombinovanými poruchami učenia. Ten nám však dokončil za tri štvrte roka formou individuálneho študijného plánu 8-mu a 9-tu triedu a teraz sa už pôjde učiť remeslo - má 16. rokov.
A napokon pribudlo ešte jedno dievčatko. Vraveli sme tomu, že sa len tak pritrafilo - plakalo, že ona chce ísť len k nám, lebo sa jej u nás po dva roky páčilo na prázdninách. A tak sme boli ako rodina kompletní.
Skupina detí bola rôznorodá od detí zdravotne ťažko postihnutých, až po úplne normálne deti, ktorých spájal spoločný osud opustených detí. Deti k nám prichádzali postupne, aby sa prirodzene harmonizoval život našej rodinnej komunity. Najprv dievčatá L a L, potom chlapci M a L a napokon Ž.
Bolo nám dobre a mali sme kopu prirodzených starostí. Tri deti navštevovali špeciálnu základnú školu v mestečku neďaleko našej usadlosti, jedno dievčatko chodilo až na špeciálnu školu do Bratislavy a mládenec chodil na riadnu základnú školu.
Dokázali sme, že malá L navštevuje už tretí rok základnú umeleckú školu formou individuálneho plánu, pretože má výnimočný sluch a chodí na spev.
M chodil na karate, L na tanec - tiež na ZUŠ a Ž do centra voľného času na divadelný krúžok.
Veľkú časť nášho programu zaberali návštevy odborných lekárov, psychologické vyšetrenia, konzultácie s psychiatrami. Všetky deti boli zdravé, ani raz za tri roky nebrali žiadne antibiotiká a neboli choré tak, aby sme museli vyhľadať všeobecného lekára. S biologickými rodičmi sme spolupracovali dobre, malá L sa s nimi zoznámila až po jedenástich rokoch, pretože sme ich vyhľadali a tak ich mala možnosť spoznať. Rodičia Ž a M k nám prišli na návštevu. Dobre sa mám darilo, starostí bolo veľa, veď taký je život v normálnej rodine až...
Január 2009 - v detskom domove sa vymenila riaditeľka. Začala postupná, systematická devalvácia všetkého čo sme dosiaľ vybudovali. Priateľské návštevy podporného tímu (psychológ, sociálny pracovník, prípadne riaditeľ) sa zmenili na tzv. trestné komandá. Čokoľvek sme spravili, bolo podrobené tvrdej kritike.
Hneď na začiatku sme boli upozornení, že manžel pracuje v rozpore so zákonom ako asistent doma a že bude ihneď po ukončení pracovného pomeru na dobu určitú prepustený. Začal pocit ohrozenia zo sociálnej tiesne a najmä nad nami visel strach čo bude so všetkými deťmi, ktoré si to uvedomujú a neustále uvedomovali - otázku, ktoré z nich budú musieť odísť späť do detského domova na skupinu.
Požiadali sme o výnimku, aby mohli u nás zostať a požiadali sme o prechod malej L, ktorá bola u nás ako prvá a nemá žiadne vyhliadky na návrat do biologickej rodiny, aby prešla do pestúnstva. Absolvovali sme s manželom pestúnsku prípravu. V súčasnosti čakáme na súd, ktorým by sa osud L mohol až do dospelosti spojiť s našou rodinou. Aj potom by sme chceli, ak budeme vládať a budeme zdraví, aby u nás zostala a nemusela prejsť do zariadenia sociálnej starostlivosti.
Ostatné deti, najmä staršie džentlmensky navrhovali, že oni to v decáku dajako vydržia a nech u nás doma zostanú hlavne ZŤP a tie ktoré nikoho nemajú. Bolo a pretrváva toto desivé obdobie.
Napokon sme sa aj s manželom rozhodli pripravovať niektoré deti na návrat do detského domova. Pokrytecky sme si to odôvodňovali tým, že pôjdu domov tie, ktoré majú dobré mamy, aj keď sa nemôžu o svoje deti starať.
Nedostali sme priestor a kompetencie na zvolený postup liečby M a boli sme obviňovaný zo svojvôle pri postupe práce s dieťaťom s ADHD, ktoré správanie je determinované aj inými zdravotnými problémami. Bolo nám zabránené tieto skutočnosti konzultovať s biologickou mamou. Boli sme obvinení so skutočnosti, že sme vybrali neadekvátnu školu pre L. Že ZŤP L má šancu ísť iba do Levoče a oveľa bližšie situovaná škola v Brne, je pre ňu nedostupná aj keď nám ju odporučila súčasná škola. Vyčítalo sa nám, že sme dali deti pokrstiť a malá Ž bola aj na prvom svätom prijímaní, aj keď nám na to dali súhlas biologickí rodičia. Nepoznám krok, ktorý by nebol spochybnený.
9. apríla sme dostali absolútne pozitívne hodnotenie od psychológov detského domova v tom zmysle, že deti u nás prosperujú vynikajúco, sú spokojné a ani jednému neodporúčajú opustiť našu profesionálnu rodinu.. Správanie malého M sa výrazne zhoršilo, pretože mal ilúziu o dobrom živote brata na úteku. Aj keď sa mu ilúzie po dolapení brata rozplynuli, trauma zostala. Liečenie mu nebolo umožnené.
Manžel už zostal bez zamestnania a sama som na neho prestala stačiť. A tak, aj keď M od nás nechcel ísť, musel naspäť do decáku - opäť pokrytecky „aspoň bližšie k mame a bratovi".
Manžel dostal novú prácu a pripravili sme Ž na návrat domov. Dostala som ďalšie kárne opatrenie, pretože som poradila mame, ako má zabezpečiť návrat dieťaťa do rodiny, aké podmienky k tomu musí splniť. A tak sa malá Ž vrátila tiež do detského domova ale aspoň v tomto prípade dúfam, že bude už s mamou a nekompetentné sociálne pracovníčky nebudú vytvárať prekážky ale naopak biologická matka dostane takú podporu, akú má dostať v súlade so zákonom.
Mobbing a bossing je už taký preukázateľný (podľa všeobecných charakteristík, ak aspoň jedenkrát týždenne zvolí niektorá z osôb spomedzi zamestnancov taký postup, ktorý hrubo diskredituje prácu iného a táto skutočnosť trvá viac ako pol roka s cieľom dosiahnuť odchod zamestnanca so zamestnania) - možno to nazvať šikanovaním. Tak to sa naplnilo úplne.
Mimo decáku sa už ocitli viacerí profesionálni rodičia, ktorí sa potom rozhodli pre inú prácu, alebo pre iný detský domov. Mnohí kolegovia trpia stav tvrdej šikany v strachu o zamestnanie, alebo čakajú, kým sa im podarí umiestniť dieťa zverené do výchovy do náhradnej (pestúnskej alebo adoptívnej rodiny).
Ale kam s našimi, takéto deti a pritom už veľké, nikto nechce ale ani oni nikde inde nechcú. L rýchlo do pestúnstva a čo s tými malými občanmi? Majú vôbec nejakú šancu zostať u nás do formálnej dospelosti? A tak ako naša profesionálna rodina postupne cieľavedome, premyslene a dôstojne vznikala., tak sa teraz zbrklo, nepremyslene a nezodpovedne rozkladá.
A preto sa hlásim k „hnutiu za zrútenie systému detských domovov" ako najhoršej inštitucionálnej starostlivosti aká kedy mohla vzniknúť. Pretože to je neprirodzená forma starostlivosti o deti. A tých, ktorý ju umelo, v rozpore s právami opustených detí na rodinu, násilím a z túžby po ovládaní tých najbezbrannejších umelo držia pri živote treba dostať mimo možností naďalej neprofesionálne zasahovať do osudu detí, ktoré túžia iba po rodine a dôstojnom živote bez nekompetentnej sociálnej kurately.
PhDr. Mária Piačková
členka „hnutia za zrútenie systému detských domovov"
Tragédiou je, že pani doktorka Piačková nie je jedinou rukojemníčkou systému a svojich zamestnávateľov. Sú ich desiatky - tých, ktorí sa boja ohlásiť proti neprofesionálnym zásahom, proti manipuláciám. Boja sa vyjadriť svoj názor nielen zo strachu o svoje pracovné miesto, ale hlavne zo strachu o im zverené deti. Dali im príliš mnoho na to, aby ich potom bezbolestne prepusti kvôli mocenským hrám dospelých, ktorí si neuvedomujú, čo je v najlepšom záujme dieťaťa.
