Nikomu sa nechce štuchať do osieho hniezda. Ani mne nie. Ale to je asi jediná forma, ktorou sa dá dobrať zmeny.
Tí, ktorí ste čo-to už z môjho blogu čítali, asi tušíte, čo bolo príčinou toho, že som začala písať. Nepáči sa mi, ako náš štát zaobchádza so svojimi deťmi. Správne. Sú to jeho deti. Tie deti, ktoré z rôznych príčin prišli o svoju biologickú rodinu. Tieto deti boli za neschopnosť svojich rodičov potrestané. Boli internované v ústavnom zariadení, kde zaostávajú v oblasti duševnej, mentálnej, telesnej a hlavne citovej. Mnohým z vás to nie je jedno. O tom svedčia i vaše milé ohlasy na moje články. Ale priznajte si, čo sme ochotní pre to urobiť. Ja som zvolila túto cestu. Naozaj sa chystám žalovať Slovenskú republiku z týrania blízkej a zverenej osoby podľa §215 Tz a z jednania v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Z východikovej správy SR k dohovorom o právach dieťaťa sa dozvedáme:
" Ústava SR zabezpečuje legislatívou ochranu a starostlivosť o dieťa, nevyhnutnú pre jeho blaho aj prostredníctvom inštitútov trestného práva, ktoré kvalifikujú ako trestný čin konanie ohrozujúce všestranný vývoj detí a zaistenie ich výchovy a výživy."
Keď sa tak štátny úradníci snažia o blaho detí, mali by si zadefinovať slovné spojenie "všestranný vývoj". Pretože tieto deti zanechali v postkomunistických lágroch, ktoré sú vo svete raritou a pôvodne slúžili režimu na vychovávanie správnych komunistov. Ústav je vo svete tá posledná možnosť, kam sa dieťa dostane a zpravidla iba na prechodnú dobu.
Ďalej sa píše v bode F:"Povinnosť štátu je robiť potrebné zákonodarné, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilým, urážaním alebo zneužívaním, zanedbávaním alebo nedbanlivým zaobchádzaním."
Ako si spĺňa štát túto svoju funkciu?! Počas desiatok rokov neprišla z jeho strany žiadna zásadná reforma. Naďalej sa o 7000 detí stará zopár niekedy veľmi obetavých ľudí, ktorí napriek svojmu úsiliu nedokážu dať to čo je potrebné. Štát si neuvedomuje, že v konečnom dôsledku zaťažuje svoj rozpočet, pretože:
1. Ústavná starostlivosť je drahšia ako v pestúnskej či v profesionálnej rodine.
2. Deti z ústavu trpiace deficitom v citovej oblasti sa ľahšie dopúšťajú trestnej činnosti.
3. Ako mladí ľudia nie sú schopní zaradiť sa do spoločnosti, pretože bežné činnosti ako pranie, nakupovanie, upratovanie a varenie boli zabezpečené ústavom.
4. Štát musí vynaložiť financie na mladých, opúšťajúcich detský domov, ktorí zostávajú bez prístrešia a základného vybavenia.
5. V neposlednom rade zakladajú rodiny, pre ktoré nemajú vzor fungovania, čím vznikajú ďalšie problémy rozvrátených rodín.
Aj takéto si dovolili napísať: "Čl. VII, bod 156.- Z hľadiska realizácie práv dieťaťa sa v SR považuje za prioritné a podstatné implikovanie ľudskosti do výchovy a života detí. Výchova ako jeden z hlavných prostriedkov realizácie práv dieťaťa, môže naplniť svoj cieľ vtedy, ak dieťa chápe ako aktívny subjekt a tomuto ponímaniu podriaďuje celú organizáciu výchovného procesu."
Na tomto mieste si dovolím z chuti sa zasmiať: Ha-ha. Inak k tomuto bodu nemám čo dodať.
Posledný 244. bod:" Hodnotiac súčasný stav ochrany práv detí možno konštatovať, že v SR je tejto otázke venovaná značná pozornosť, a to nielen na úrovni príslušných štátnych orgánov ale aj zo strany špecializovaných organizácií."
Toľko Východisková správa SR k dohovorom o právach dieťaťa. Mne z toho ale vyplýva, že štátne orgány a orgáni sú spokojní so svojim teplým miestečkom a mienia sa zaoberať iba tým, kto na nich kričí. Mimoštátne organizácie a občianske združenia sa tiež učičíkali prácou s podružnými problémami stávajúcimi z nefunkčnosti systému a kričia veľmi potichu: - Zrušte detské domovy. To nie je domov pre deti. Postavte detské mestečká, zamestnajte za slušný plat profesionálnych rodičov, odmeňujte pestúnov, nadácie-nepodporujte systémovú chybu akou detský domov je.
Všetci budeme radšej opatrne chodiť okolo horúcej kaše a milostivo prosiť za oslobodenie 7000 detí, ktoré trpia. Aj teraz v tejto chvíli plače stovka detí od hladu, lebo ešte neprišiel čas na kŕmenie, ďalšia stovka plače, pre mokrú plienku a zapareniny. A všetky trpia ohromnou vnútornou prázdnotou. A my si tu čítame a píšeme. Veď sa nás to netýka. Je to ako ďalšie vychudnuté dieťatko z Etiopie, nad ktorého žalostným osudom sa pohoršíme a potom ho prepneme.
Ja už neprepínam. Ľahostajnosť ma vytáča. Preto vám píšem tieto riadky, lebo dúfam, že aj u vás nájdem pomoc a spoluprácu. S tou žalobou to myslím totiž smrteľne vážne a viem, že medzi vami je mnoho šikovných a veci znalých ľudí. Zmyslom toho všetkého je, aby sa veci dostali ľuďom do povedomia a aby zodpovedné orgány začali zodpovedne konať.
