Podstatné veci sa neodohrávajú s humbukom. Nemajú nič spoločné s oceneniami, úspechmi, zásluhami. Podstatné veci prichádzajú potichu do nás, s ľuďmi, ich slovami a myšlienkami. Zapisujú sa hlboko do duše.
Preto nečítam životopisy. Žiaden životopis vám nepovie o tom, čím a prekoho ten človek bol. Koho a ako ovplyvnil. Koľko dal lásky, nenávisti,pochopenia či zatratenia.
Nikto nenapíše to tajné a tiché, čo človeka obklopovalo. Malých, napohľad drobných a bezvýznamných vecí urobí človek v živote oveľa viac, ako tých svetoborných. A možno k nemu len tak osudovo priplávali, možno sa len tak okolo neho diali. No napriek tomu sú považované za významné medzníky jeho života.
Preto sú pre mňa najdôležitejší ľudia, ktorí zostanú vždy človečí, ku ktorým sa dá utiecť, ktorí ukladajú jeden malý milý skutok vedľa druhého a spoja ich do mozaiky. Životopisy nevýznamných významných ľudí.
Všetci máme tých svojich. Neovplyvnil nás Napoleon, princezná Diana ani Mária Terézia. Oni mali svojich, ktorým dali seba. Ostatným dali iba svoje veľké činy.
Ak by som písala životopis svojej babičky, nepísala by som o tom aká bola skvelá pracovníčka, ako prekonávala normy a životné prekážky.
Písala by som o tom, ako bežala vždy v sobotu ráno do obchodu po čerstvé lúpačky. Ako prv než som sa zobudila, prestrela stôl, ktorému kraľovalo horúce voňavé kakao.
A ako sa pritom snažila nerobiť hluk... Nevedela, že ja to tiché cinkanie z kuchyne už hodnú chvíľu ticho počúvam. Zababušená v ohromnej perine, so zavretými očami, vychutnávala som tú krásnu rannú hudbu.
Napísala by som o tom, že sme vždy spoznali, keď sa u nás zastavila, kým sme boli v škole. Bolo to cítiť už od dverí. Nechala nám tam kúsok seba. A nielen vo váze s čerstvými kvetmi zo záhradky, nielen na malom lístočku - "Ahoj kurátenká!" Bola tam. A nám bolo ľúto, že sme neprišli domov skôr.
Napísala by som o tom, že sa k nej dalo utekať a smelo púšťať slzy. A vyžalovať sa. A nebáť sa žiadnych triezvych pohľadov na vec a racionálnych riešení. Napísala by som, že bola vždy na mojej strane. Dala mi priestor, aby som sama pochopila. Neradila. Len ticho počúvala. A pritom som počúvala sama seba. Vypovedané strácalo váhu bolesti a smútku. Vypovedané strácalo nado mnou moc. Stačilo, aby bola pri tom. Na mojej strane.
Napísala by som, že mi je ľúto, že nie je. Lebo nemám kam utekať. A napísala by som, že všetkým je ľúto. Lebo z času na čas tiež potrebujú utiecť. A najlepšie sa utekalo k nej.
Také životopisy by som čítala. Také, v ktorých sa nebude písať o tom, akými sme boli, ale čo sme pre koho znamenali.
Snáď po nás nezostanú len prázdne stránky.
