Teraz už preteká pomyselnému „hrnčeku var" cez okraj. Je to varovný prst pre Ústredie práce, ktoré drží stráž nad detskými domovmi, aby kopli do členku niekoho z tejto červenej vlády a dali im vedieť, že toto je už významne cez čiaru. Nezáleží im už ani na tom, kto bude viesť, strážiť a chrániť viac ako 5.000 detí bez rodičov. Je im úplne jedno, že ich nechávajú svojim úchylným nominantom a kamarátom. To už je hyenyzmus najhrubšieho zrna.
Tuto sa ale hrá o životy. A to o životy detí. Kto to nevie riadiť, je strojcom totálneho nešťastia pre dieťa akéhokoľvek veku. Detský domov nie je úschovňa pre neschopáka so SMERáckou knižkou. Detský domov potrebuje za riaditeľa manažéra, potrebuje dobrého sociálneho pracovníka, potrebuje tím pre profirodiny. Toto nie je úschovňa pre SMERáckych skrachovancov. To je vážna sociálna práca.
Táto vláda devalvuje to, čo mimovládne organizácie prácne krok za krokom vydobyli v priebehu minulých dvadsiatich rokov. Že dieťa má svoje práva, že aj deti bez rodičov majú svoju dôstojnosť, ktorú treba chrániť, že štát týmto deťom má a musí pomôcť, pretože problémy si neprivodili oni, ale do nešťastia ich dostali dospelí.
Je neprípustné, aby film Requiem pro panenku bol po dvadsať rokov stále aktuálnym dokumentom o tom, ako sa štát správa k deťom bez rodičov. Už sme mali byť v úplne inom levele. No bohužiaľ sme stále v časoch Dickensa , kedy deti v detských domovoch trpia a to len pre to, že domovu vládne nominant politickej strany. To ich SD znamená vraj sociálna demokracia. Nie je to bohužiaľ ani sociálna a už vôbec nie demokracia. Len banda bezcitných nímandov, ktorých by v súkromnom sektore nezobrali ani dlážku zametať.
Tak teraz strážia deti. A ničia im životy. V mene štátu.
