" Hrala som sa v záhradke. Mám rada našu záhradku, lebo je tam vysoká tráva. Chytám lienky do zápalkovej škatuľky a potom im spievam - Pánbožková kravička, kde je tvoja mamička...
Pozrela som k bráničke. Zastalo pred ňou nejaké auto. Tí asi nejdú k nám. Nepoznám ich. Ale predsa. Začula som, že zvonia na náš zvonček. Vbehla som do domu. Mama stála pred oknom a pozerala von na tých cudzích ľudí.
- Mami, poď otvoriť. Ten ujo s tetou idú k nám.
Tešila som sa na návštevu, lebo k nám chodia návštevy málokedy. No mama stále iba stojí a pozerá. Asi ma nepočuje. Chytila som ju za ruku a tá ruka sa jej triasla.
- Mami, počuješ?
Nepočula ma. Rozbehla som sa k bránke, lebo som nechcela, aby návšteva odišla. Odišli by, keby si mysleli, že nie sme doma.
Otvorila som a teta sa ma pýta, či je mama doma. Ale mama už prichádzala. Išla veľmi pomaly. Teta jej podala papier a niečo si rozprávali. Nerozumela som tomu. Len som videla, ako sa mame v rukách ten papier stále viac trasie. Potom začala plakať. Nevedela som, prečo mama plače. Ale už som vedela, že toto nie je dobrá návšteva. Schovala som sa za mamu a strašne silno som ju stískala. Nechcela som, aby bola smutná.
Potom tá teta povedala, že jej mám dať ruku. Ja som mamu ešte viac stisla a mama začala na tú tetu kričať, že nikam nepôjdem a plakala ešte viac. Naozaj nikam nepôjdem. Toto je zlá teta, lebo rozplakala moju mamu.
Teta mi nasilu zobrala ruku a začala ma ťahať. Ale ja s ňou nikam nejdem. Je to zlá teta. Potom začala ona kričať na mamu, že nech ju pustím. Mama nič nehovorila a tá teta ma silno ťahala. Au, to bolí. Aj ja som začala plakať. Nechcela som, aby ma tak silno ťahala. Držala som mamu, ako som vládala. Potom sme všetci kričali. A potom mi ten ujo, čo bol s tetou zobral z mami druhú ruku, dvihol ma a posadil dozadu do toho auta. Zatvoril dvere.
Klopala som na okno, kričala som na mamu. Teta si sadla vedľa mňa a ujo za volant. Mama tam stále stojí. Prečo si nenasadne? Ujo už naštartoval.
- Mamííí, poď sem rýchlo! Mami, poď ku mne! Ja chcem vystúpiť!
Prečo nejde moja maminka? Ja bez nej nikam nejdem!
Z celej sily som búchala na okno, až mi tá teta zasa chytila ruky. Tak som začala kričať ešte viac. Pozerala som von oknom. Mama tam stála a plakala, ale vôbec si nechcela nasadnúť.
Auto sa pohlo. Otáčam sa za mamou, za naším domom.
- Maminkááá!
Ešte by nás dobehla. Ale ona neuteká. Stále som chcela pozerať dozadu, kedy sa rozbehne. A auto išlo stále ďalej. Už ju skoro nevidím.Už je z nej iba taká bodka. Už nás isto nedobehne.
Prestala som pozerať von oknom. Veľmi som plakala. Teta mi pustila ruky a podala kapesník. Nechcem ho. Nechcem nič od tejto tety. Robí mi zle. Nepoznám ju. Nechcem s ňou nikam cestovať. Kto to je? Kam ideme?
Už som bola od sĺz celá mokrá. A potom som už nemala slzy a bola som unavená. Išli sme veľmi dlho.Možno tam za nami mama potom príde.
Zaspala som.
Zobula som sa, keď auto zastalo. Bola už tma. Ten dom vyzeral, ako škôlka. Aj zvnútra to vyzeralo, ako škôlka. Cudzie tety ma tam prezliekli do pyžama a dali do postele. Ale mne sa nechcelo spať. Chcelo sa mi plakať. Čakala som, kedy príde moja mama. Nemám tu ani svojho medvedíka. Tu nemôžem spať. Postavila som sa, že vykuknem z okna, či už pre mňa ide. A tá pani učiteľka ma vyhrešila, že nesmiem vstávať a nesmiem plakať, lebo zobudím druhé deti. Tak som si dala hlavu pod perinu a plakala som potichu. Nechcela som zaspať, aby som nezmeškala, keď príde mama.
Maminka, ľúbim ťa.
Cez deň som tiež sedela pri okne a čakala. Neprišla. Nemá auto. Asi išla peši a bude jej to dlho trvať. Ale ja počkám.
Večer som zasa plakala. Radšej pod perinou. Už som nevstávala, aby ma tá teta nevyhrešila. Neviem, ako som ďaleko a možno to bude mame trvať veľmi dlho. Dúfam, že mi donesie môjho medvedíka, aby som mohla zaspať. Bez medvedíka neviem spať. Ale budem poslušná.
Neviem, koľko som čakala a koľkokrát spinkala. Aj som sa hrala s deťmi, kreslila som, aj som pekne papala, aby som bola poslušná a aby ma tety nehrešili. Aj plakala som potichu.
A prišlo auto. To modré auto poznám. Prišlo pre mňa. Hurá! Idem domov. K mame. Nasadla som. Len chvíľu som sa viezla. Auto zastalo. Nie pred našim domom. Pred cudzím. Pred krásnym žltým domom. Ale to nie je môj dom.
Nie, nevystúpim. Ja chcem ísť domov. Tá teta ma zasa ťahá. Prečo ma stále ťahá? Kto sú tí ľudia?
Stoja pred domom a pekne sa mi prihovárajú. Nechcú, aby ma tá teta ťahala von z auta. Milo sa na mňa usmievajú. Auto stále stojí. Asi ma už nechcú nikam inam viezť. Vystupujem. Tá druhá usmievavá teta ma hladká po hlave. Prečo sa ma chytá? Vie ako sa volám. Ujo ma stíska a objíma. Aj on ma pozná? Ja ich nepoznám. Nech sa ma nechytajú. Ja chcem ísť domov.
Auto odišlo. Teta s ujom sú natešení, ale ja som smutná. Myslela som si, že idem domov. Ukazujú mi dom zvnútra. Je krásny. Náš nie je taký krásny ani taký veľký. Asi sú to boháči. Ukazujú mi moju izbu.Je tam veľa hračiek. Dávajú mi bábiku a stále ma stískajú a objímajú. Mne sa nechce s nimi stískať. Mne je strašne smutno. Pýtali sa, či som ustatá a ja som povedala, že ano, aby som mohla ísť plakať pod perinu.
Mamička moja, kde si? Kedy už konečne pre mňa prídeš?
Tá teta sedela pri mne celú noc a hladkala ma a ja som musela plakať ešte tichšie, aby sa ma nič nepýtala. Nechcem sa s ňou rozprávať.
Ráno tí cudzí ľudia boli stále so mnou. Stále sa ma niečo pýtali. Všeličo mi ukazovali. Až ma z toho všetkého bolela hlava. Dvíhali ma na ruky, rozprávali, smiali sa. Ako sa len môžu smiať.
A večer som zasa myslela na mamičku. Asi už pre mňa príde. Možno je toto výlet. A keď sa pobavím so všetkými hračkami určite pre mňa príde. Zatvorila som oči, aby som si ju predstavila. Nešlo mi to. Zľakla som sa. Vstala som z postele a zobrala som si z police macíka, čo sa tak podobal na toho môjho. Inak voňal. Voňal po obchode. Zaspala som.
Ráno sme mali výborné raňajky. Teta robila palacinky a mohla som si dať šľahačky, koľko som chcela. Stále sú na mňa milí a usmievaví. Vôbec nekričia, ani sa nehnevajú. Večer som rozbila šálku a nikto ma nevybil. Ešte ma pohladkali po vlasoch a všetko upratali.
Uložila som sa s macíkom. Mama ani dnes neprišla. Neviem, či ju mám ešte čakať. Je jej za mnou vôbec smutno? Ktovie, čo robí.
V nedeľu sme boli v zoologickej záhrade. To bolo super. Videla som ozajstného leva a dávala som kozičke žrať trávu. A opica bola taká smiešna...Aj ujo bol smiešny. Napodobňoval ju a potom sme sa všetci smiali. Kúpili mi na pamiatku takú malú vyskakovaciu opičku na gumičke. Aby som si vždy spomenula, ako nám bolo veselo.
Večer som išla skoro spať. Bola som unavená. Chcela by som to všetko porozprávať mame. Ona možno ešte tiež nebola v zoologickej záhrade. Chcela som jej povedať, aké šašky ujo robil a chcela som jej aj povedať, že som stále poslušná. Aj teta dnes povedala, že som dobré dievčatko.
Maminka, kedy prídeš?
Ona asi už nepríde. Už by prišla, aj keby išla peši. Mohla si kúpiť lístok na autobus alebo na vlak.
Maminka, ty ma už asi neľúbiš.Ty už asi pre mňa nikdy neprídeš.
Našla som si úplne najlepšiu kamarátku. Katku. Chodí sa hrať ku nám do záhrady, lebo ja tam mám aj piesok. Na deke na tráve prezliekame bábiky a mama nám tam nosí puding a keksíky a občas sa hrá s nami a robíme si účesy.
Mama...tak som jej povedala minule pri obede a ona sa tak tešila, že začala plakať. Povedala som to omylom a keď začala plakať, zľakla som sa. Ale potom mi vysvetlila, že to preto, že sa jej to páči. Chcem, aby sa tešila, tak jej tak hovorím stále. A ona sa teší skoro vždy, keď jej poviem - mama.
Dnes bol u nás veľký zhon. Mama pobehovala po celom byte a dávala veci do kufra. Ide sa na dovolenku. Hurá!
Tato mi ukazoval takú peknú obrázkovú knižku. Tam pôjdeme. Je tam more a v mori farebné rybičky. Ešte nikdy som nevidela more. A vraj je tam aj piesok. Úplne všade. Oveľa viac ako v mojom pieskovisku. Teším sa. Mama balí aj moje vedierko a hrabličky. Do malého batôžka som si dala medvedíka. Dnes budem spať bez neho, aby som si ho ráno nezabudla. Teším sa až tak, že nemôžem zaspať.
Hurá! Ideme na dovolenku! Nakukla som, čo robí mama. Už sedí pri telke a kufre sú zbalené pred dverami. Dnes asi ani nezaspím. Aby už bolo zajtra. Nikdy som nevidela more...
Ráno ma zobudil zvonček. Niekto ide. Asi poštárka, tá tak silno zvoní. Vyskočila som z postele a pozerám cez okno.
Modré auto. To auto poznám. Začala som sa triasť. Pocikala som sa. Nemôžem sa pohnúť. Len pozerám. Tá škaredá teta ide do vnútra. Podáva mame papier. Mama sa naňho pozerá a papier sa jej trasie v rukách.
Neviem nič, nič nechcem počuť. Prezliekajú ma. Mama plače a tato tiež. Má červené oči a nič nehovorí. Ideme na dovolenku, prečo plačú? Nech tú tetu pošlú preč a ideme všetci spolu pozrieť more a farebné rybičky. Čo sa to deje? Nechcem, aby mama plakala.
Stojím v predsieni. Tato berie môj batôžtek s medvedíkom a kufor. Ideme na dovolenku. Predsalen ideme. To sú veci zbalené na dovolenku.
Tak prečo ma teda stískajú? Prečo sa so mnou lúčia?
Tato, prečo dávaš môj batôžtek do toho cudzieho auta? Veď ideme pozrieť more. To sú veci, čo maminka zbalila na dovolenku.
Teta ma ťahá za ruku do auta. Plačem potichu, aby na mňa nekričali. Idem s ňou, aby ma zasa tak silno neťahala. Dvere auta sa zatvorili. Pred domom stojí mama s tatom. Pozerám na nich cez okienko. Mama mi kýva a tato ide už dnu. Auto sa pohýňa. Nikto za mnou neuteká.
- Maminka, ľúbim ťa. Nedaj ma!
Už ma si nepočuje. Už ma si prestala mať rada. Keď ma takto nechala...
Išli sme dlho. Už mi je to jedno. Plakala som do macíka až bol celý mokrý. Zastali sme. Tento dom poznám. To je náš dom.Tu som kedysi bývala. A spievala som v záhrade lienkam - Pánbožková kravička, kde je tvoja mamička...
Aha, mama! Teší sa. Prečo ma stíska? Nech ma nestíska. Nevidí, že som smutná?"
Koľko sklamaní, zrady, koľko zranení...Koľko nepochopenia, koľko utrpenia...Koľko sa toho zmestí do malej ľudskej dušičky, kým prestane veriť navždy?
