Peter Mišove to tu zobral útokom. Skúšal to síce chvíľu s poéziou, no po pár pokusoch zistil, že tadiaľ cesta nevedie. A potom na to prišiel. Ďalší článok bol vychytávkou karmového neba. Priznám sa, tu som mu klikla aj ja. Veď sa chudák priznával, že situáciu nezvládol a nechal zlopovestnú matku odtiahnuť úbohého chlapčeka z teplej náruče detského domova, kam sa neskôr vrátil ťažko popálený. Hrozný prípad.
V ďalších článkoch bol už sebaistejší. Pasoval sa do polohy martýra, ktorý sám a jediný hladká malé hlávky, dostáva ich z problémov, vysvetľuje, čo je polúcia, vylieči ich pocikávanie, ťažké psychické otrasy miznú ako zázrakom. Karma letí do závratných výšok. Nestáva sa, že by nebol v rebríčku najlepších článkov. Ak sa mu aj čosi také stalo, rýchlo vybehol s niečim novým, šokujúcejším.
Pod článkom v diskusiách sa ale mení na rozzúrenú šelmu pri najmenšom náznaku nesúhlasu. Smelo si kopne do náhradných rodín a absolútny odpor prejavuje k rodinám profesionálnym. Sledovala som jeho tvorbu poctivo a nechcelo sa mi veriť, že by vychovávateľ z detského domova mal takéto čierno-biele myslenie. Najprv som si myslela - naháňa karmu. Zapáčilo sa mu byť hviezdou. Potom prišli jeho osobné útoky k diskutujúcim. Náhle som pojala akési podozrenie. Vyvrcholilo to slovnou prestrelkou, kde už bol sám sebou. Urážky a napádanie boli jeho argumentáciou na ochranu detských domovov. Neskôr sme zistili, že nie domovov, ale jeho tvorby, ktorá ho držala na výslní.
Túto tému som dôverne poznala a preto som považovala za nutné, vyjadriť sa k nej. Poznám náhradné rodiny, viem, že sú to skvelí ľudia, ktorí obetujú veľa zo svojho pohodlia, aby dali domov opusteným deťom. Chcela som, aby sme mali vo veci jasno, preto som večer napísala svoj článok, ktorým som chcela oboznámiť s realitou. Aké bolo však moje prekvapenie, keď som ráno našla vo výbere, ako odozvu na môj článok, text Petra Mišove s názvom Profesionálne rodiny týrajú zverené deti. Hodnotený ako obvykle veľmi priaznivo. Nezáleží na tom, že zavádzal, že z dvoch prípadov urobil zovšeobecnenie, že očiernil všetkých náhradných rodičov. Boli tam veľké čierne očká a malé hlávky, kopa krvi a dojemné fotografie. Najpriek čitateľskému úspechu bol zakrátko článok zmazaný a Mišove preradený mimo výber.
Písal síce ďalej, ale čo nemohol prežrieť, že sa už nedostane do rebríčka. To ho asi dosť duševne deptalo. Povedal si, že nám to aspom poriadne natrie a ukáže nám našu vlastnú hlúposť. Na ďalšie ráno sa pripomenul priznaním podpísaným Peter Mišove alias Ľudovít Herman. Vyhlásil, že keď príde nabudúce, bude písať ešte dementnejšie a my mu to budeme žrať aj s navijákom.
Hneď potom mu bol zmazaný jeho v poradí druhý blog. Ano, bol to Ľudovít Herman a jeho urazená ješitnosť. Pre opakované porušovanie kódexu blogera ho už raz vyhodili dverami a prišiel oknom. Pod falošným menom s falošnými príbehmi.
Manipulácia a intrigánstvo. Existovalo a bude. Ale keď sa na podobné účely zneužívajú deti a dobré úmysly, tomu už hovorím hyenizmus najhrubšieho zrna.
Takže takto to bolo s tými smutnými detičkami, ktoré svojimi zázrakmi liečil.
Apropos - Herman nikdy nepracoval v detskom domove.
