Spolu sme aj chodili kŕmiť dvoch opustených túlavých psíkov, ktorí sa stali na dlhú dobu maskotmi našeho sídliska. Dali sme im mená Zorka a Bobino. Boli to asi súrodenci, lebo boli navlas rovnakí, celí bieli, iba ňufáky sa im černeli. Vždy sedávali pred školou a žobrali nedojedené desiate, ale v podstate tam čakali hlavne na Zuzku. Tá ich brala na prechádzky do starej tehelne, nosila im domáce klobásky vyúdené do tvrda a vždy sa čudovala, že im ktovieako nechutia. Tak sme sedeli na kope panelov, pozerali na psíkov, hádzali im paličky a chrúmali domáce klobásky len tak, bez chleba. Keď sa ku koncu jesene ochladilo, Zuzka si brávala Zorku a Bobina domov, kým neprišli rodičia. Tesne predtým ich s veľkou ľútosťou pustila von. A keď nastúpila zima zobrala z domu kľúče od pivnice a zariadila tam psí hotel. Z postele zobrala najlepšiu deku, z obchodu veľké krabice a pelech bol hotový. V tej pivnici sme potom trávili more času. Do chvíle, keď sa vec neprevalila. Ich sused, nadšený poľovník a chovateľ čistokrvných psov vypátral naše tajomstvo. Bol z toho veľký poprask. Zuzke rodičia zakázali chytať sa tých špinavých tulákov, ale nepríjemnosti so susedom aj tak neustávali. Zorka a Bobino ju totiž čakávali každé ráno pred vchodom a odprevádzali ju do školy a podľa susedovej mienky sa tam motali príliš často.
V ten podvečer som so Zuzkou nebola. Až na druhý deň v škole som si vypočula, čo sa stalo. Zuzka ležala na lavici a topila sa v slzách. Zastrelili Zorku a Bobina.
Večer zobrala Zuzka ako obvykle svojich psíkov do starej tehelne, aby sa spolu pohrali. Videl ju odchádzať napajedený sused a vydal sa za ňou. Zobral si nabitú dvojranovku, ktorú nosil na poľovačky. Pozoroval ako sa malá prváčka jaší a naháňa so psíkmi a keď prišlo na obľúbenú hru s hádzaním paličiek zamieril. V diaľke sa sekundu po výsrele k zemi zložil Bobino. Zuzka sa v zúfalstve snažila privolať Zorku k sebe a tá tiež zdesená uháňala k nej. Ale to už Zuzke stál za chrbtom poľovník a z pár metrov na ňu vystrelil. Ale netrafil celkom presne. Zorka sa doplazila k Zuzkiným nohám a tá ju s plačom objímala. Sused ju odsotil a zasadil ranu milosti.
Zuzka bola z toho dlho v šoku. Na čas prestala dokonca chodiť do školy. A Zorka s Bobinom dlho ležali v nezahrabanej jame starej tehelne.
Raz na jar sme sa spolu prechádzali okolo obchodu a uvideli sme pred ním stáť Zuzkinho otca. Na rukách držal maličké šteniatko. Pribehli sme k nemu a hladkali malé bucľaté psíča. Povedal, že ho tam iba stráži jednému pánovi. Pravda však bola iná. Číhal tam na svoju dcérku aby ju prekvapil. A Maxinko ju sprevádzal po celých ďalších dvadsať rokov jej života.
Deti potrebujú zvieratká. Učia ich, čo je to mať rád.
