Pred koncom roka si každý zhodnotí svoj uplynulý rok, čo zažil, čo ho potešilo alebo v čom by sa chcel zlepšiť. O to isté sa pokúsila aj Podtatranská knižnica so sídlom v Poprade, ktorá si pozvala na besedu dňa 21. 11. 07 moderátora TV Markríza - Mareka Vnenčáka. Ten si starostlivo prečítal všetky časopisy z popradského i kežmarského okresu a zástupcom týchto médií poskytol i vďačné rady pre zlepšenie. Tam kde sa niečo deje, nesmieme chýbať ani my! No a čo povedal Marek o naších Stretnutiach? Asi toto: “Waw, tak toto je Biblia stredoškolských časopisov, výborná grafika a vhodné články.” Potešila aj drobná kritika ale tou sa chváliť nebudeme. :) Ďalej sme sa oboznámili s prácou moderátora v televízii a dozvedeli sme sa čo - to o tvorbe príspevkov. Po skončení besedy sa rozpútala diskusia a nemohli by sme pokojne spať, keby sme Marekovi nepoložiť pár otázok. 1. Keďže inklinujete aj k stedoškolským časopisom, asi máte za sebou aj vy nejaké tie zapísané riadky. V akom časopise ste začínali?
Úplne, úplne na začiatku to bol školský časopis Školníček priamo na ZŠ v Matejovciach, potom som plynulo prešiel do časopisu Škola, to bol študentský časopis u vaších susedov v KK na tzv. “hnojarke”. 2. Časom človek potrebuje zmenu. Čo vás zavialo do Markízy, alebo ako ste sa tam dostali?
Nuž, tu je taký paradox, mňa tam nezaviedlo nič a ani som sa tam svojím spôsobom nedral. Musím sa priznať, že od kedy Markíza vznikla, bolo mojím snom pracovať v tekejto televízii. Tak ako som rástol, triezveli aj moje názory a prišiel som na to, že to nie je až také jednoduché a nie vždy to najlepšie. Ja som tak plynolo prechádzal televíziami. Najskôr to bola televízia Poprad, potom televízia TA3 no a nakoniec tá Markíza. Ten prechod bol taký prirodzený. Ľudia, ktorí so mnou spolupracovali v TA3 na mňa nezabudli a ponúkli mi možnosť pracovať v Markíze, lebo pribudli prvé televízne noviny, od nového roku budú mať televízne noviny 60 minút, tak im bude každá ruka dobrá. Bol som na stáži v Bratislave, bola to v podstate taká skúška ohňom. Nepozerali sa na to, či už máte odkrútených päť rokov v médiách. Správali sa k vám tak, ako by ste boli začiatočík - musel som prejsť hlasovou skúškou, skladbou reportáže, obliekaním, všetkým, všetkým. Potom som sa vrátil do regiónu a začal som makať. 3.Každého na svojej práci musí niečo baviť, aby to robil s chuťou a energiou. Čo sa vám najviac páči na práci redaktora?
Na takejto práci sa mi najviac páči, že nie je všedná ale dokáže zovšedieť, našťastie ja ešte nie som v takom štádiu, aby mi všetko zovšednelo. Veľmi pekné sú stretnutia s ľudmi v teréne, tento kraj je výborným miestom - je tu zo všetkého všetko. Ste vo veľkom meste a prejdete pár kilometrov a ste na vidieku, kde vás privítaju babičky s koláčmi, kde príchod Markízy je stále veľkým sviatkom. Celá dedina vás obskakuje - je to príjemné. Zase urobíte pár krokov a ste v nejakej rómskej osade, tam je to tiež o niečom inom. No a aby sme neostali len pri takýchto jednoduchých ľudoch, ale stretnete sa s ľudmi, ktorí obetovali celý svoj život práci a rozhovor s nimi možno nie len ma mikrofón, načerpáte stále veľa a dokáže vás to obohatiť. 4.Už máte za sebou roky praxe. Točenie s kamerou vás istotne zaviedlo do rôznych momentov. Do akej extrémnej situácie ste sa pri vašej práci dostali?
Asi také najextrémnejšie, najlepšie zážitky, to sú stretnutia v rómskych osadách, kde vás privítajú buď srdečne alebo s palicami a vy z toho musíte aj tak niečo uvariť. Ďalší silný zážitok je na tú osudnú tatranskú víchricu. My sme tam išli, keď to začínalo, ostali sme tam, kým to prebehlo a strávili sme tam týždeň. Ako pravý tatranec som tam šiel v tričku, bez poriadnej bundy, rukavíc, čiapky. Bolo zaujímavé predierať sa s hasičmi k tým ľudom, ktorí potrebovali pomoc. Priamo na telefóne bol šéf krízoveho štábu, prvý prijal telefón, keď 120 deťom spadla strecha detského ústavu, dochádzali im potraviny, elektina, bola im zima. My sme sa vybrali po tej ceste, kde boli popadané stromy, cestu razili záchranári a my sme tam museli ísť pomedzi štvormetrové hradby stromov, stratil som tam aj telefón. Na takýto zážitok sa nazabúda. 5. Myslím si, že máte dosť práce, no predsa ste si našli čas na prípravu, prečítanie a zhodnotenie časopisov. Prečo ste prijali pozvanie na takéto popoludnie s mladými žurnalistami?
Mala to byť beseda, ktorú si vymysleli knižničiarky, ale ja som si povedal, že by bolo lepšie urobiť to s vami, mladými autormi školských časopisov, ktorých táto práca zaujíma a ja keď som pracoval v časopise nám nemal kto poradiť. Bolo tažké hľadať informácie a časpopisy vyzarali tak ako vyzrali. A táto príležitosť a možnosť, ktorú tu vidíte, že kopec ľudí stojí v krúžku obzerajúc si časopisy, tak to je to, čo má podľa mňa zmysel a tí ľudia si od tiaľ veľa odnesú a to by malo tie časopisy posunúť dopredu. 6.Vo veľkom svete je v súčasnej dobe potrebná i vysoká škola. Máte skončenú vysokú školu s odborom žurnalistika? Ak nie, akú?
Neukončil som žiadnu vysokú školu, začal som študovať masmediálnu komunikáciu v Prešove ale musím sa priznať, že moc ma to tam nebavilo a tažko sa to skĺbovalo s mojou prácou. Mal som individuálny študíjny plán, povedal som si, že keď raz budem chcieť byť veľkým šéfom, potom si vysokú školu urobím. Vyštudoval som Strednú poľnohospodársku školu v Kežmarku známu ako “hnojarka” a asi všekým odporúčam, aby tam chodili, lebo hneď vedľa môjho maturitného tabla visí aj maturitné tablo Janka Tribulu, čiže toto je taká markizácka liaheň.
