Nastalo ticho

 Pomaly začali ubiehať týždne a mesiace a ja som už dokonale poznala všetkých septimanov, dobre sme spolu vychádzali. Keď mi trebalo s niečím pomôcť, neváhali ani minútu. Prešiel rok, po prázdninách sme sa opät zvítali, no oni ma vítali už ako hrdí maturanti. Časom sa pripravovali na stužkovú, a ja som sa neuveriteľne zabávala na ich tanečných kreáciách. Sesternici som ešte pomohla so šatami, stužková sa vydarila, a všetci sme si ju potom pozreli na DVD. Je krásne sledovať mladých ľudí na prahu dospelosti, dievčatá zmenené na dámy a z chlapcov boli dokonalí gentlemani.
 A tá dospelosť prišla. Nastal čas vodičákov, prvých jázd, požičiavanie si áut od rodičov. Oslávili sme ich vodičáky, úspešné maturity a ďalej už len všetci netrpezlivo čakali na prijatie na vysokú školu. A tak sa aj stalo. "Aďu prijali na výšku, na architektúru, tak ako chcela": oznámil mi raz Vlado. Aďa zorganizovala riadnu párty, pozvala na ňu všetkých kamošov a aj moju maličkosť. Vlado sa ponúkol, že cestou na oslavu ma zvezie autom, že sa pre mňa zastaví. Všetko bolo perfektne pripravené.
 Len čo čert nechcel, maturantom bolo fajn, ale nás školopovinných ešte čakali koncoročné písomky. Na pondelok sme dostali riadne ťažkú písomku z chémie, a nakoľko ja chémiu nemusím, rozhodla som sa, že ostanem doma, a do rána by som na oslave aj tak nemohla byť. Ospravedlnila som sa Adi.
 Vlado došiel podľa plánu, no keď som mu oznámila, že na oslavu nemôžem ísť, rozhodol sa prehovárať ma. Trvalo mu asi hodinku kým pochopil, že sa snaží zbytočne. Zazvonil mu telefón, že kde toľko trčí, že sa čaká už len naňho. Odprevadila som ho k autu, no Vlado sa nedal a znovu ma začal prehovárať, ja som mu len zaželala príjemnú zábavu a on odišiel. Pri zošite z chémie mi bolo teda riadne ľúto, že nie som s nimi. Nakoľko sú to kamoši stále mi volali, čo sa deje, kto už tancuje na stole, že im tam chýbam. No škola zvíťazila. Oslava sa vydarila a o 01. 00 mi už len zavolali, že sú na ceste domov.
Vracali sa z Tatránskej Lomnice. V aute boli Vlado, moja sesternica, Aďa, ešte jeden ich kamarát a to jedno moje miesto ostalo voľné. Cesta bola prázdna, nálada v aute bola výborná, striedali sa vtipné debaty, zvyšovala sa aj rýchlosť auta. Z ničoho - nič z lesa vybehla srnka, zamierila si to rovno na cestu a priamo pred auto. Šofér prudko pribrzdil, strhol volant, bolo počuť škrípot bŕzd, šmyk, auto vyletelo z cesty, vo vzduchu sa ešte dvakrát otočilo, so zvukom rozbíjajúcich sa skiel dopadlo na strechu na vozovku, zastavili ich kolajnice ... nastalo ticho.
Prebrali sa na svetlá záchranky, hlasy doktorov a hasičov. Zranenia našťastie neboli až také vážne. Stáli pri nich všetci anjeli strážni. Sanitky ich zobrali do nemocnite, ráno už boli všetci doma, síce polámaní ale živí. Nemohli spať, mali dlhodobý šok, zranania sa pomaly hojili. Trvalo im dlhú dobu, kým vôbec nabrali odvahu sadnúť si do auta, za volant ich to veľmi neťahá. Ja som si len uvedomila, že ľudský život je to najkehkejšie, čo existuje a máme ho len jeden, preto si ho musíme vážiť a strážit a ja som najšťastnejšia, že ich mám a znovu sa spolu tešíme z ich prijatia na výšky a nové zážitky s nimi..