A to sme ešte netušili, čo nás čaká ráno. Karol mi poslal link na článok so spotom, ktorý vraj musím vidieť. Tak som si ho pustila. Aj ten mufin, čo mi mal pôvodne chutiť, som musela vypľuť. Videla som už teda kadečo, ale taká lajdácka a amatérska prácička v cene 120 000 eur - to sa len tak nevidí!
Pri pohľade na množiace sa jabĺčka a popri nich obrázky „typických" slovenských dôchodcov tešiacich sa zo života, so širokými úsmevmi na tvárach ma šokovali viac ako pohľad na moje auto, ktoré malo hneď zrána tri defekty.
Hlavou mi prebehla pomerne čerstvá spomienka na stretnutie s asi 80 ročným pánom. Stál za budovou Hlavnej pošty a nesmelo, tichým hlasom si od nás s Betkou pýtal peniaze na lieky. Bol čistý, slušný a skutočný. Taký, akých je na Slovensku mnoho. Žijú vo svojich bytoch a rozmýšľajú, či aj tento mesiac budú mať dosť peňazí na život. Na život, ktorému viac zodpovedá prívlastok úbohý ako aspoň priemerný.
A milé ministerstvo si s pokojom Angličana a so silným sociálnym cítením jeho slovenského dobre zabezpečeného súdruha mädlí ruky nad ďalším vydareným kšeftom.
My s Betkou dávno vieme, kde žijeme. Tušíme už aj to, že z práce sa poberieme rovno do truhly a to už nebudeme ani poriadne vidieť ani počuť, hádam aspoň moč udržíme.
Jasné, že by sme oveľa radšej v sedemdesiatke pobehovali po zelenej lúke ruka v ruke so svojou drahou polovičkou, tešili sa z luxusne červených jabĺčok na strome, ktorý nám rastie v záhrade, cítili sa šťastne, že máme nové zubné protézy a že náš doktor je taký starostlivý a ešte k tomu za tak málo peňazí. A pri tom všetkom by sme rozmýšľali, aká dovolenka sa nám páči viac - Karibik či Tatry.
Snívanie je krásne a nič nestojí. My s Betkou si myslíme, že aj ministerstvo sociálnych vecí a rodiny by malo viac snívať a produkovať menej predstáv o tom, čo ľudia potrebujú, lebo o tom vedia (ako hovoril Julo Satinský) trt a tri orechy a (ako hovorí Betka) sú v tomto ohľade mimo viac ako my dve v tajoch jadrovej fyziky.
