Natália Milanová
Ministerstvo kultúry minulo 170 000 eur na neexistujúce múzeum
Na pripravované Múzeum národného obrodenia išlo 120 000 eur pre reklamné agentúry a 54 000 eur pre stavebnú firmu.
Na pripravované Múzeum národného obrodenia išlo 120 000 eur pre reklamné agentúry a 54 000 eur pre stavebnú firmu.
Ministerstvo kultúry uzatvorilo zmluvu so stavebnou firmou. Dodať mala návrh tanečných odevov pre školákov.
Od augusta minulého roka je kaštieľ v Budmericiach pre verejnosť zatvorený. Odvtedy má nového správcu, kamery, aj plot.
V OĽaNO nemáme radi pokrytectvo. Aj preto nás niektorí ľudia nemajú radi, lebo na to pravidelne poukazujeme. Bohužiaľ, raz sme takí. Nemáme radi pretvárku, lož a faloš. Preto ma do červena vytáča farizejstvo predsedu strany Smer.
Na môjho starého otca sa mi okrem spomienok zachovalo pár spoločných fotografií a jedna videokazeta. Nikdy však nezabudnem na jeho chuť neustále sa vzdelávať, svoje vedomosti šíriť ďalej a nechuť kupovať si farebný televízor.
Keď som prvýkrát náhodou natrafila na webe na fotografiu zámku Kunerád, nechcelo sa mi veriť, že je na Slovensku. Veď je ako z rozprávky. Jeho príbeh však nemá s rozprávkou nič spoločné. Iba ak s takou, ktorú ešte nevymysleli.
Viete si predstaviť, že by údržbár v nemocnici s päťročnou praxou robil neurochirurga? V princípe toto umožnilo ministerstvo kultúry pri opravách národných kultúrnych pamiatok.
V utorok 30. októbra bude štátny sviatok, lebo táto vláda je špecialistka na rozdávanie. Fantáziou a prostriedkami daňových poplatníkov pritom vôbec nešetrí.
Nedostatok učebníc na začiatku školského roka, to je riadne obohratý song. Niečo ako „Navždy sa zachová...“ od Elánu.
Zrejme každá prvorodička to pozná. Privedie na svet drobný zázrak a v prvej chvíli nevie, čo skôr. Či obliekať, či prebaľovať, či dojčiť alebo len tak krásne nechať spinkať. Ani u mňa to nebolo inak.
Nákladný železničný prepravca Cargo je pekný štátny vtáčik. Odkedy sa vyliahol na svet, odolal niekoľkým pokusom o privatizáciu. Čomu však neodolal, je kultúra veľkorysých zlatých padáčikov. Ako štátny podnik dodýchava dodnes s niekoľkými súdnymi spormi na krku, dlhom cca. 450 miliónov eur a víziou v lepšiu budúcnosť, ktorú jej má údajne zabezpečiť rozdelenie na tri dcérske firmy.
Len nedávno som si prečítala blog z dielne Sama Marca s názvom „Manuál mladého konšpirátora". Dovtedy som netušila, že aj vo mne je kus „konšpirátora". No po kauze Róberta Fica a jeho milej, Jany Halászovej, skrslo aj vo mne podozrenie, že tu niečo smrdí. A skazená morálka to nie je. Nebudem sa prplať v premiérovom osobnom živote, na to nemám právo, rovnako ako necítim potrebu strpčovať život jeho manželke Svetlane. Problém je totiž niekde úplne inde.
Po nosatom Danielovi Krajcerovi a otvorene vyspovedanej Monike Flašíkovej - Beňovej si dnes posvietime na ďalšieho straníckeho kandidáta na post predsedu BSK. Pavol Frešo si naň brúsi zuby z pozície kapitána potápajúcej sa, svojho času vlajkovej lode pravice, predsedu BSK a poslanca NRSR. Chce byť „našim županom" a vôbec mu pritom nevadí, že nie všetci túžia byť osušení v jeho objatí. Lebo župan je síce dobrá vec, ale ako je dobre známe, toto slovíčko má v dnešnej dobe s predsedom BSK len pramálo spoločné, pretože Slovensko sa už hodný čas nečlení na župy, ale vyššie územné celky, respektíve samosprávne kraje.
Prednedávnom sa pri ceste objavil takpovediac kamuflovaný bilbord. Je na ňom známa tvár. Monika Flašíková - Beňová, kandidátka Smeru na bratislavskú županku. Vlastne je na ňom obal knižnej novinky s názvom Medzi nami Monika a Evita Urbaníková. Prefíkané dievčatá si úplne náhodou zvolili na propagáciu knihy s podtitulom Otvorená spoveď političky čas uhorkovej sezóny, ktorý sa ako na potvoru zhoduje s časom pred voľbami do VÚC.
S príchodom augusta sa pri cestách objavili bilbordy kandidáta strany NOVA na bratislavského župana, Daniela Krajcera. Jeden z nich som si vzala na mušku cestou do práce. Na plagáte s jeho tvárou dominujú štyri slová „Mám na to nos". Odvtedy tuho premýšľam, čo nám to pán Krajcer a jeho tím reklamných machrov chcú vlastne povedať.
Nebyť vety „Stretneme sa pri studni", nevznikol by tento blog. Lenže veta zaznela a mne neostávalo iné, len sa zamyslieť nad tým, kde, do šľaka, sa nachádza na Hviezdoslavovom námestí studňa. Odpoveď je jednoduchá. Nikde. Lebo studňa nie je studňou, ale pod zabrýzganým a popraskaným sklom ukrytý pozostatok Rybárskej brány.
Minulý týždeň ma nemilo prekvapili najmä dve správy. Prvou bol avizovaný výpadok výberu daní vo výške 350 miliónov eur, druhou odhalenie, že policajný prezident Tibor Gašpar je obyčajný zbabelec.
Ságu voľby generálneho prokurátora je potrebné rozdeliť na dve línie. Prvou je proces, druhú tvoria zvolení kandidáti Jozef Čentéš a Jaroslav Čižnár.
"Je to náš skutočný darček učiteľom na Vianoce, tým učiteľom, ktorí nemajú kvalitné učebnice," vyhlásil minister Čaplovič keď obhajoval plánovaný nákup digitálnych učebníc za 5,7 milióna eur. Áno, to je presne ten istý pánko, ktorý im odmietal dať čo i len cent navyše.
My s Betkou sa nehanbíme za to, ako trávime nedeľné večery. Niekto by sa mohol nazdávať, že robíme neprístojnosti. Kdeže. My totiž štrikujeme. Potrebujeme zamestnať nielen šikovné prsty, ale aj duše ubolené od obeda s rodičmi. To večné, „kedy sa už vydáš", sa fakt nedá počúvať.