Róbert Fico vraví, že kauze vojenských tajných ani divá sviňa nerozumie. Súhlasím. To však ešte neznamená, že novinári nemajú mať snahu túto diviačiu záhadu rozlúštiť. Ak snahu majú a navyše sa im dostanú do rúk dokumenty, ktoré svedčia o trestnej činnosti, prípadne tvoria predmet utajenia, majú dokonca zákonnú povinnosť odovzdať ich polícii. A napokon, ako sa na správneho novinára sluší a patrí, zdroj treba chrániť ako oko v hlave. Novinárka Hospodárskych novín Martina Ruttkayová Tvardzíková všetko do bodky splnila.
Napriek tomu od nej policajti chceli, aby im „práskla" svoje zdroje a odovzdala im emailovú komunikáciu s Romanom Mikulcom, toho času často prepieraným bývalým riaditeľom Vojenskej spravodajskej služby. Keď to odmietla, povyhrážali sa jej, že si na vstup do jej schránky zoženú povolenie z vyšších miest. Mikulec na jednej strane patrí k tým, ktorí svedčia o tom, ako sa kradlo vo vojenských tajných službách za prvého Fica, a na strane druhej je trestne stíhaný pre podozrenie z ohrozenia utajovanej skutočnosti. Stíhanie však prišlo, až keď poukázal na zlodejstvo bývalých a súčasných šéfov vojenských tajných. Martina Ruttkayová Tvardzíková mala teda o jeden dôvod navyše chrániť svoj zdroj. Urobila to najlepšie, ako vedela a policajtom neostalo iné, ako cvaknúť zubami naprázdno. Klobúk dolu, Martina.
Tu by príbeh mohol skončiť. Keby sa príslušníci s nálepkami „pomáhať a chrániť", nerozhodli pokračovať inak. Vraj či jej nie je ako matke proti srsti stretávať sa s trestne stíhanou osobou (inak povedané Mikulcom). To sú mi veci. Tí istí policajti nemajú odvahu opýtať sa napríklad ministra obrany Glváča, či mu nie je hanba chodiť na tlačovky s takým človekom, ako je šéf Vojenského spravodajstva Ľubomír Skuhra, ktorý je nielenže jedným z hlavných podozrivých, ale ako ukázal facebook, trávil dovolenku s Georgesom Gansém, podozrivým z prania peňazí jednému bývalému predsedovi SNS. Jasné, pán minister má moc, na to by museli mať páni policajti gule. Pokojne by sa mohli spýtať aj šéfa najvyššieho súdu Harabina, či sa neošíva na party, kde sa zabáva v spoločnosti pánov Salmanovcov. Lenže to by museli mať páni policajti aspoň trochu odvahy. Ale jasné, ja to chápem, také otázky sa medzi chlapmi predsa nekladú. No na ženy si v pohode trúfneme, že?
To však nie je všetko. Namiesto toho, aby Tibor Gašpar umravnil policajtov bez džentlmenskej cti, zatelefonoval Martine Ruttkayovej Tvardzíkovej a dohováral jej, že ako svedkyňa v kauze ohrozenia utajovanej skutočnosti by o tomto prípade nemala písať. Až doteraz som si naivne myslela, že redakciu riadi šéfredaktor a políciu policajný prezident. Neuveriteľný zbabelec, tento pán Gašpar. Nielenže si nevie urobiť poriadky s neokrôchanými podriadenými, on ich v darebáctvach ešte aj podporuje a sám neváhal na novinárku pritlačiť: „Povedal som jej, že vo veci, kde je zainteresovaná ako svedok, by bolo vhodnejšie, aby noviny poverili niektorého z jej kolegov." Aký je pán Gašpar odrazu odvážny. Škoda len, že keď mal v rukách spis Gorila a mohol ho vyšetriť, hrdina nebol. V roku 2008, keď bol riaditeľom Úradu boja proti korupcii, šupol papiere od tajnej služby do skartovačky a na vyšetrovanie Gorily sa v záchvate obrovskej udatnosti vykašľal.
V krajinách, kde policajný prezident hovorí novinárom, čo „by bolo vhodnejšie", nie je niečo v poriadku. V takých krajinách si policajti a ich šéfovia viac trúfajú na novinárky ako na gangstrov v bielych golieroch a maskáčových uniformách. Tomu sa hovorí zbor zbabelcov.
