Učiteľ to v dnešnej dobe vôbec nemá jednoduché. Nepreženiem ak poviem, že je odsunutý na perifériu spoločnosti. Málokedy sa mu za jeho neľahkú prácu dostane vďaky zo strany detí a rodičov. Bohužiaľ, ešte menej vďaky sa im dostáva z našich vládnucich kruhov.
Každý minister sa hrdí nejakou tou reformičkou, ktorá v konečnom dôsledku viac ublížila ako pomohla. A tak sa nám nakoniec, po toľkých intelektuálnych zásahoch a odborných pokusoch na našom školstve stalo, že je v rozklade.
Že vyštudovaní učitelia nejdú učiť. Teda, možno aj idú, pokiaľ nezistia, že musia aj z niečoho žiť a že zo vzduchu sa síce môžu nadýchnuť, ale určite sa ním nezasýtia. Že pokiaľ chcú živiť rodinu, neostáva im iná cesta, ako dať škole zbohom a ísť zarábať kdesi inde, hoci aj za montérsky pás. Že pokiaľ chcú nebodaj hypotéku, musia zo školstva utekať, ako sa len dá.
Pýtam sa teda, aký pokrok sme to urobili od čias Márie Terézie, keď už v reforme z roku 1777 sa píše:
"Pretože všetka mládež, nádej celého štátu a najcennejší poklad, sa zveruje učiteľom, aby ju vychovávali a vzdelávali v tých vedách, na ktorých bude spočívať blaho kráľovstva, na týchto učiteľov sa kladie veľké a ťažké bremeno, ktoré ich často naplní v hojnej miere mrzutosťou a odporom. Preto bude treba usilovnosť učiteľov povzbudzovať veľkými odmenami a tak zmierňovať ich nechuť. Pokiaľ ide o ročný plat, prejavila sa dostatočná starostlivosť o to, aby vystačil na vedenie počestného života, zároveň však aby nebol privysoký."
Čo k tomu dodať? Hádam len toľko že - Haló, sme v 21. storočí! Amerika už je objavená, čo takto stanoviť si ľahšie dosiahnuteľný cieľ a začať konečne so zvýšením statusu učiteľa ako osoby, na ktorej nám má záležať!
