Našťastie Betka má v paži. Niečomu verí, žije a koná podľa svojich „srdcových" zásad. Tak, ako mi to dokázala minule, keď ma viezla do Stupavy na návštevu.
Robila si vtedy poriadok vo svojom aute. Zastavila pri smetiakoch, aby povyhadzovala odpadky. Pri jednom z nich sa míňala so staršou paňou, ktorá iba pred chvíľou vyšla z brány. Upravená, čistá a predsa prehnutá svojím trasúcim sa telom nad smetiakom.
Betka ju chvíľu sledovala.
„Teta, hádam sa nebudete hrabať v tom smetiaku! Poďte sem, ja Vám niečo dám."
Pani na ňu trošku zahanbene pozrela.
„Teta, veď poďte tu, niečo nájdeme."
Betka sa začala prehrabávať v taške, čo mala na sedadle. Postupne vyťahovala krabičky. Smotanová torta, pagáčiky, perá, fixky. Betka je vždy pripravená. Najmä pokiaľ ide na návštevu. A tak sa panej ušlo z každého rožku trošku.
Pani sa veľmi potešila. Bude mať čo dať pravnúčikom. Betka sa potešila tiež. Z toho, že potešila paniu. A že urobila síce nesystémové, ale aspoň nejaké opatrenie proti zbedačovaniu našich dôchodcov.
