Prvýkrát po birmovke som dobrovoľne podstúpila spoveď. Kým budúci krstný otec vyšiel zo spovednice skoro obratom, ja som sa zdržala hodne dlhšie a opäť raz utŕžila traumatizujúci zážitok.
Teda, hneď na začiatku som zo seba vypustila hriech, ktorý ma skutočne trápi a považujem ho za najväčší vo svojom živote. Veď sa zaň aj patrične hanbím a každý deň sa aspoň sama v sebe zaň ospravedlňujem. Od pána farára v tmavom priestore za okienkom by som čakala aspoň trošku vľúdny tón. Miesto toho som sa dočkala bombardovania ďalšími a ďalšími pre mňa veľmi prekvapivými a zarážajúci otázkami. No, snažila som sa vysvetliť, že som človek, ktorý u Boha hľadá oporu, keď je na tom naozaj zle, ale že naňho nezabúdam ani vtedy, keď sa mám dobre a ďakujem mu za to. Doma, na ulici, v lese, jednoducho kde ma práve napadne. Mám možno svojskú teóriu, ale držím sa toho, že Boh je všade okolo nás a ak mám potrebu sa naňho obrátiť, nemusím ísť kvôli tomu do kostola. Neviem, či ma pochopil, ale aspoň ma vypočul a v konečnom dôsledku som nedopadla až tak zle...s jedným zdravasom a štyrmi otčenášmi......
Načo tento zdĺhavý úvod? Nato, že tento zážitok ma prinútil premýšľať. Stretávam ľudí, ktorí chodia do kostola a k svojej viere sa hlásia. No v reálnom živote dokážu ľuďom okolo seba ubližovať, vedia byť zákerní a klamú až sa hory zelenajú. Ako názorný príklad uvediem - pani takmerposlankyňa za KDH leží na Zlatých pieskoch a keď sa jej nedarí na tretíkrát vysvetliť svojej mame, čo má na srdci, sucho skonštatuje: „ Mamička, vy ste p..a."
Pred kostolom sa rodič venuje svojmu neposlušnému dieťaťu, ktoré je práve v záchvate hurónskeho plaču. Okolo ide mladý kresťan mieriaci do kostola, keď mu náhodou z úst vypadne: „Ja by som tomu decku rozkopal ksicht."
Stojím si v preplnenom autobuse. Na jednej zástavke sa uvoľní zopár miest. Odrazu pocítim niečí lakeť vo svojom boku. A potom ešte buchnát do prsníka, na čo som teda dosť háklivá. Sledujem, ako sa cezo mňa prediera teta, bez toho, aby aspoň povedala pardón alebo niečo v takom podobnom slušnom duchu. Nedalo mi to a povedala som jej: „ Pani, veď ja sa snažím vyhnúť sa vám, vydržte chvíľu." Pozrela na mňa, v očiach hromy blesky, v zmysle čo si dovoľujem na ňu otvárať ústa. K svojmu vytúženému miestu sa nakoniec dopracovala. Sadla si a s vážnou tvárou začala študovať katolícke noviny...... Nakoniec som chcela dodať čosi strašne premúdrelé, ale načo. Nemám ambíciu poučovať, len poukázať na to, ako sú niektoré veci klamlivé....
