Zo dňa na deň si povedali, že túžia po čerešniach a jablkách a rozhodli sa teda, že idú za nimi, budú z nich žiť a pod nimi spávať. Piťo a Bizón. Obaja stratené existencie. Alkoholici. Jožo im dal strechu nad hlavou a prácu. Vychovával ich.
Peniaze im dával na prídel, aby všetko hneď neprepili. Keby im dal 20-ku, žúrovali by z nej ešte týždeň. Tak ako žúrovali z 500 eur, ktoré dal Piťovi na výživné. Vyštafírovaní chodili spití pod obraz boží, až to bolo podozrivé. Nečudo, že sa všetko prevalilo a milí chlapci v rámci pokánia prehadzovali hnoj iba v tielkach....
Staral sa o ich hygienu. Keď ho celí smradľaví presviedčali o tom, ako sa sprchovali, neuveril im a posvietil si na nich. Zistil, že napriek tomu, že majú k dispozícií sprchu s teplou vodou, využívajú ju akurát na to, aby si v nej napustili vodu do kýbla a tento kýbel si priniesli do izby. Očistný rituál začali a aj ukončili pri palci na nohe, ktorí si namočili a cítili sa ako znovuzrodení.....
Jožo rešpektoval Bizónove výhovorky, prečo nemôže pracovať a aj Piťove halucinácie. Nevadilo mu, že si šomre o ostreľovačovi na balkóne, pokiaľ čistí tehly. Keď ho raz skoro porazilo, dostal nejaký záchvat, zachránil mu život.
Jožo mal týchto dvoch rád. Prirástli mu k srdcu. A naštvali ho. Nie preto, že od neho odišli. Preto, že ho opustili. Pre svoj čerešňový sen, ktorý skončí s prvým ranným mrazom rovnako, ako skončia aj ich biedne životy....
