Vhodila som jej do nádobky zopár centov. Ešte predtým som jej položila otázku, čo si za tie peniaze kúpi. Odpovedala, že je jedlo a vodu. Nemala som jej dôvod neveriť. Po pár metroch sa mi začali vynárať v hlave krátke úryvky z mojich stretnutí s chudobnými ľuďmi, či bezdomovcami.
Jedného som stretla pri vianočných nákupoch s mamou. Stál pri obchode s potravinami v zafúľanom, odpudivo páchnucom oblečení a na krku mal zavesenú tabuľku s nápisom: „Som hladný“. Kúpila som 2 pizza rožky, ktoré som mu dávala s radosťou, že pomôžem. Pozrel na ne, ani trochu sa nepotešil, len sucho skonštatoval: „ Študentská pečať by bola lepšia....“. Dorazil ma. A potom, keď sme sa s mamou slušne rozlúčili, mi ešte tá dala ďalší klinec, keď povedala, že chlapec jej medzitým vysvetľoval, že peniaze by sa mu zišli viac, lebo prednedávnom mal zlomenú sánku a ťažko sa mu žuje. Nevedel, že to hovorí zubárke......
Nedávno, rovnako pod Michalskou bránou, som vhodila do puzdra od huslí drobné malému rómskemu chlapcovi. Urobila som dobre? Nedala som ich jemu, ale v lepšom prípade jeho rodičom a v tom horšom niekomu celkom cudziemu, ktorý na mladom umelcovi zarába. A napriek tomu, že je šikovný a hádam by aj chcel byť raz poctivým človekom, verím len pramálo tomu, že mu to bude dopriate....
V Telgárte som mala možnosť rozdávať rómskym deťom ceruzky a maľovanky. Aby ich mohli získať, vymyslela som si, že musia zarecitovať Otčenáš a Zdravas Mária, keďže kvôli mne odišli z omše. Všetkých 13 detí, v polkruhu okolo mňa od slova do slova začalo hovoriť slová modlitby. Nevadilo mi, že klamali pri rozdávaní a ruky zdvíhali aj po dvakrát. No ďakovali a ďakovali a tešili sa a na tvárach mali úsmevy. Aspoň pre tú chvíľu mali radosť. Ktovie, či ich niekedy použijú, či budú vedieť, ako sa obrázky v omaľovánke správne gramaticky píšu, ktovie, či aspoň jedno z tých 13tich detí bude slušným človekom, čo bude pracovať a starať sa o svoju rodinu......
Rozmýšľam, či je chyba v ľuďoch, či v systéme, ktorý nevie nájsť riešenie na to, aby sme na uliciach nemuseli stretávať bezdomovcov. Aby sme nemuseli prispievať do husľového puzdra dieťaťu. Aby sme nemuseli nadávať na to, akí sú tí Rómovia neprispôsobiví.
Môj záver je len pre tých, čo veria v dobro a spravodlivosť na tomto svete, iným hrozí srdcový kolaps, tak nech radšej nepokračujú. Ja by som si totiž zo srdca priala, aby sme mohli raz prechádzať ulicou a povedať si: „A vieš, že Irma, tá, čo sme jej minule dávali tie drobné, pracuje tu v neďalekom obchode? A ten chlapec, čo tu hral tak pekne na husliach práve dokončuje konzervatórium a je z neho známy virtuóz.? A pamätáš si na tie deti z Telgártu? Každé z nich má rodinu, svoj dom a prácu......Je naozaj také ťažké to dokázať?
