Jednej zo štyroch vstupných brán do stredovekej Bratislavy. Zachovaná je len jedna, Michalská. Druhá visí v podobe mreže nad hlavami chodcov na Laurinskej ulici. O tretej, Vydrickej, vieme vďaka tabuľke na ulici. Nuž a po Rybárskej ani pes neštekne. Len málokto sa pristaví pri ošumelom sklenenom výrastku a vynaloží kus námahy, aby doň nazrel. Cez deň obzvlášť. Pritom tam dolu, nepovšimnute, odpočíva kus našej histórie. Brána, ktorá mala padací most, zažila divokých Turkov, istý čas niesla meno po Márii Terézii, aby ju napokon práve ona nechala zbúrať.
V okolí Rybárskej brány býva obvykle čulý ruch. Škoda len, že hlúčiky turistov viac láka prasiatko v brnení pri neďalekej reštaurácii a chlapík trčiaci z kanála. Niet sa čo čudovať. Rybárskej bráne chýbajú všetky náležitosti v dnešnej dobe toľko potrebného, nielen historického sexepílu, až to bolí.
O nič lepšie na tom nie je ani kaplnka sv. Jakuba. Podobne ako Rybárska brána, aj ona odpočíva za nevábnym sklom a zrejme čaká na lepšie časy. Alebo možno čaká na to, kedy sa v presklenom priestore zazelenajú buriny a námestiu pred Starou tržnicou dodajú osviežujúci bylinný charakter. Hádam by mohla čakať aj na to, kedy jej punc osirelosti dodajú miestni bezdomovci, ktorí k nej majú evidentne najvrúcnejší citový vzťah. Dočkať by sa mohla našej úcty. Spomína sa už v roku 1436, kedy bola súčasťou cintorína. Dnes sú v nej uložené kosti našich predkov a tuším aj nezáujem urobiť pre ňu viac. Dovnútra sa totiž zvedavý človek môže ísť pozrieť iba výnimočne, raz za rok pri príležitosti Dní samosprávy. Nerozumiem tomu. Rovnako ako mi zostáva rozum stáť nad tým, prečo miestne zastupiteľstvo Starého mesta na rozdiel od ostatných mestských častí Uznesením č. 130/2008 zo dňa 4.11. 2009 prejavilo nesúhlas s vedením zoznamu pamätihodností na území MČ Staré Mesto. Radšej ani nechcem vedieť dôvod.
V okolitom svete si svoje pamiatky hýčkajú, doprajú im rozkvet, pozornosť, záujem turistov. Ľudia môžu obdivovať tajomný úsmev Mony Lisy, korzovať po Pompejách, prechádzať sa po Borobudure, navštíviť blízke Carnuntum a nechávať sa zviesť históriou. V Bratislave miesto toho, aby sme ukázali, čo máme, na čo môžeme byť pyšní, hodnoty, čo pretrvali stáročia, ukrývame pamiatky pod nánosy prachu, špiny a nezáujmu so spoločným menovateľom – viac sa teraz nedá. Dá sa. A netreba k tomu ani tak veľa. Pre začiatok by postačilo trochu chcieť.
