Vo veľmi príjemnom prostredí sa totiž stretla hromada šikovných detí a ich rodičov, starých rodičov, trénerov, koní a iných domácich miláčikov.
A ja som len s úžasom sledovala, ako sa deti na chrbtoch koní vrtia, robia na nich kotrmelce a lastovičky, stoja na nich, sedia na nich ako Aladinovia s prekríženými nohami či visia ako mechy zemiakov. Ako si počas cvičenia ešte stíhajú od toľkého sústredenia kúsať pery, vyplazovať jazyky, či si to s úsmevom na tvári užívať. Chvíľu som mala pocit, že pre ne neexistuje niečo ako strach a že ma o chvíľu presvedčia aj o tom, že gravitácia v niektorých prípadoch neexistuje.
((((video1))))
Potom začal cvičiť Ondrej. Všetci sme pozerali na chlapca, na veľké dieťa, ktoré si na koni sústredene cvičilo svoju zostavu. Predpokladám, že v tej chvíli som nebola sama, komu prechádzali po chrbte zimomriavky. Mne sa navyše do očí tlačili aj slzy. Tak som ich nechala, nech si padajú........
((((video2))))
Ondreja sme odmenili obrovským potleskom. Zaslúžil si ho, rovnako ako si ho zaslúžilo každé jedno dieťa, ktoré sa nám predviedlo. Ako si ho zaslúžili všetci rodičia, trénerky a v neposlednom rade aj koníky. Ako si ho zaslúžili všetci ľudia, ktorí ma presvedčili, že úprimné úmysly ešte existujú a vedia sa meniť na skutočnosť. Hoci aj na také obyčajné preteky, ktoré potešia víťazov aj porazených, malých, väčších, aj tých najväčších, jednoducho všetkých, ktorí sa stali ich súčasťou.
