Kráčam cez zamrznutý trávnik, kde práve teta venčí svojich troch chlpáčov. Psíci veselo šantia, sem - tam sa prikrčia, všetkým nám je jasné, čo práve robia. No a pani stojí ako smutná vŕba, neskloní sa a po havkáčoch tak ostávajú na zemi tri zamrznuté kôpky.
Keď sa nedá, tak sa nedá.
Sedím v električke a počúvam, že nejaký Juro v noci strašne chrápe, a že napriek tomu, že ho Majka miluje, toto sa už fakt nedá vydržať.
Keď sa nedá, tak sa nedá.
V práci kolegyňa hromží nad kopírkou, lebo nech robí čo robí, ten dokument sa jej stále nedarí vytlačiť a ona sa na to môže vykašľať.
Keď sa nedá, tak sa nedá.
No a ja, sediac doma a pokúšajúc sa navliecť niť do ihly to po chvíli vzdávam a presviedčam sa, že sa to nedá, a že babka mi tú záplatu prišije.
Keď sa nedá, tak sa nedá.
A popri tom mám zapnutú STV 2. A pozerám ako puk. Vidím drobné dievča bez rúk, so zdeformovanými nohami. Rozumne hovoriace, pôsobiace vyrovnane a veselo, berúce svoj hendikep s nadhľadom. Vidím, ako varechou v ústach mieša omáčku, ako hrá divadlo, ako nohami vyšíva. Počujem, ako kľudne hovorí redaktorke: „ Slovíčko NEDÁ SA v mojom slovníku neexistuje. Všetko sa dá.
Pod tlakom silných dojmov beriem opäť do rúk ihlu a niť. Musí sa mi predsa podariť ju navliecť. A zajtra si aj vlasy upravím. Všetko sa dá. Len treba chcieť.
