Milí moji hokejisti,
Po včerajšom zápase som presne vedela, čo musím nájsť. Pamätník zo základnej školy. Popri kresbách a básničkách od spolužiakov tam mám aj vaše podpisy.
Zuby by som si pre ne vtedy, po olympiáde v Lillehammeri, nechala vylámať. Matematiku som sa kvôli vám neučila. Boli ste proste hviezdy, idoly, fešáci. Keby som nebola nato príliš mladá, poslala by som vám vtedy aj ja svoje nohavičky tak, ako mnoho iných. Ten pamätník som strážila a stále strážim ako oko v hlave. Rovnako ako som odvtedy strážila a sledovala každý váš zápas.
V roku 1995 som bola s vami tiež. Nie síce vo formácii, ale aspoň svojou puberťáckou dušou. Vtedy som si do iného zápisníčka napísala:
Tento rok sme vám navalili na plecia poriadnu ťarchu. Každý čaká, že na tom našom novom štadióne vyhráte už len preto, že bol taký drahý. Že vyhráte, lebo ste tí najlepší. Že vyhráte, lebo mnohí na vás stavili a pokupovali si kvôli vám kadejaké dresy, vlajočky, návleky na autá.
Dúfam, že mi prepáčite, ja som si nič z toho nekúpila. Nepotrebujem to. Nepotrebujem to potom niekde nasrdená trhať alebo zvliekať.
Mne je dokonca jedno, či vyhráte alebo nie. Vždy som na vás bola pyšná a vždy budem. Máte vôľu, odhodlanie, všetci ste v hokeji vynikajúci. A hlavne - každý rok dokazujete nemožné. SPÁJATE. Spájate ľudí bez ohľadu na vek, pohlavie, vierovyznanie. Každý rok dokážete Slovákom pripomenúť, že sú Slováci, že majú aj hymnu, ktorá má aj slová. Vaše víťazstvá im dodávajú sebavedomie, vaše prehry ich nútia debatovať o tom, kde sa stala chyba a čo je ešte treba zlepšiť.
Od roku 1994 sa vás už v reprezentačných vodách veľa premlelo. Ja vám ďakujem všetkým za to, že ste. Nielen v mojom pamätníčku, ale aj v mojom, teraz už skoro dospeláckom ženskom srdci!
