Zrazu si všimnem drobnú babičku, ktorá sedí hneď vedľa mňa. Obzerá sa navôkol a každému venuje svoj staručký úsmev. Šedivkasté vlasy mala starostlivo ukryté pod pestrofarebnou šatkou, ktorá jej dokonale ladila s hýrivou suknicou. V ruke oporná palička a na tvári hromada vrások, ktoré sa podpisovali pod skúsenosti vyžarujúce z jej veselých očí.
Vôbec nezapadala do toho monotónneho dňa plného zamyslených a nasrdených tvárí v autobuse. A už vôbec nezapadala medzi tie všednodenné mestské figúrky. Pri pohľade na starenku som si spomenula na svoje detstvo, na prázdniny strávené na dedine u babky a dedka. Na časy, keď ma dedko premenoval na cukríkovú princeznú. Na časy, keď nám babka každý deň vypekala samé dobroty. Na časy, keď sme so sesternicami a bratrancami vymýšľali samé „čertoviny" a doma sme sa ukázali až na sklonku dňa. Na časy krásne a nezabudnuteľné...
Nezabudnuteľná ostane aj babička z preplnenej 30tky. So širokým bezzubým úsmevom a popraskanými rukami, ktorými nám mávala pri vystupovaní. Stihla nám ešte hlasno a hrdo prezradiť cieľ svojej cesty a už jej nebolo.
Neviem si pomôcť, ale na podobných, milých starých ľudí mám ozajstnú slabosť. Nikdy sa nezmierim s tými, ktorí si tieto vážene osôbky nedoceňujú. Možno je pravda, že do vás babka nasilu natlačí aj tretiu porciu pečeného kuriatka so zemiakmi a možno rozpráva stále dookola tie isté príhody. No stále je to človek, ktorý si zaslúži našu úctu. Už len kvôli jej bezprostrednej láske, ktorú nám dáva.
