Zamyslený pán sa ponáhľa do práce. V rukách zviera igelitovú tašku. V sivom počasí svieti len veľké a farebné logo potravinového reťazca na taške. Určite má v nej obed, ktorý zostal z predchádzajúceho dňa. Nie je toho veľa, ale na zahnanie hladu to stačí. Oblečenú má staršiu šuštiakovú bundu a špinavé roztrhané tenisky. Večer sa domov vráti uťahaný, unavený a možno aj hladný, ak mu nestačil obed z malého obedára, ktorý si tak starostlivo ukrýval v taške.
Mladý sympatický chalan podopiera slabučkú starenku. Ona je jeho babka. On zas jej vnuk. Pani má pokrivenú tvár a ťažko chodí. Rozpráva veľmi ťažko, zvláštne, až sa započúvam. On sa na ňu usmieva a vedie ju cez cestu. Jeho kamaráti možno sedia v krčme na pive. On sa stará o svoju babku. Smerujú na poštu. Pani si vyberie svoj dôchodok za pomoci svojho vnuka. Pár drobných z dôchodku obetujú na stierací žreb. Ktovie, možno sa pošťastí...
Dedko, ktorého pravidelne stretávam v autobuse. Vždy vystúpi na tom istom mieste, tým istým spôsobom. Trpezlivo čaká, kým autobus zastaví , potom schytí svoje barly a pomaličky smeruje k dverám. Šofér už naňho pár krát zabudol. Aj dnes dedko zabudol vystúpiť. Sadol si vedľa mňa, trošku nadával. Potom mi rozprával o živote, o láske, o všetkom. V starých ľuďoch je toľko múdrosti.
Figúrky z mesta. S obľubou ich pozorujem a vkladám si ich do príbehov. Tvoria mozaiku môjho dňa, vždy ich rada stretávam.
