STRMÝ NADCHOD, alebo - bojujeme o život?
Aj napriek tomu, že Bratislava sa nachádza v nížine, nájdeme tu tiež oblasti, ktoré sú pomerne kopcovité. A s tým tiež spojená nesprávne navrhnutá bezbariérovosť. Nie len nesprávne zvolené materiály, na ktorých sa v zimných mesiacoch hneď po prvom snehu kĺže, ale tiež veľký sklon rámp, ktoré mnohokrát nespĺňajú normy STN. (Patrícia Bartschová - Na kolesách po Bratislave, 2012) Takýmto „čertovským" kúskom je tiež strmý nadchod, ktorý je mojou - našou jedinou možnosťou, ako sa dostať do práce, či do školy. Niekedy je naozaj umenie zdolať túto prekážku a to hlavne vtedy, keď sa nadchod v plnej svojej kráse celý blyští. Neblyští sa však od zlata, diamantov, či drahokamov...On je prosím pekne celý zľadovatený. V takomto prípade nezostáva nič iné, len nahodiť zimné gumy a reťaze, alebo spacifikovať okoloidúcich chlapcov - silákov a poprosiť ich o pomoc. Horšie to už je, samozrejme, cestou späť. Vtedy je to skutočne boj o život. Som si istá, že v podobnej situácii by si neporadil ani sám veľký Jack Norris! Tak potom čo mám robiť ja? Jediné čo ma v túto zúfalú situáciu napadá, je vytočiť číslo 24-hodinového dispečingu Karlovej Vsi, ktorý ma na starosti úpravu nadchodu v týchto zimných mesiacoch. Potom už stačí len hodinku - dve počkať a Mitch Bjukenen dorazí aj s posypovou soľou.
ZASTÁVKA BOTANICKÁ, vystupujeme!
Ďalším, z môjho pohľadu veľkým problémom, je riešenie autobusovej zastávky smerom do Karlovej Vsi. Totiž, keď sa rozhodnete vystúpiť z autobusu v tejto spomínanej stanici, jediný možný spôsob, akým sa môžete dostať na druhú stranu (napr. k internátu Družba), je prekonanie niekoľkých desiatok schodov smerom hore na nadchod. Pre zdravých ľudí je to „malina", ale čo my - vozičkári, nevidiaci, alebo starí ľudia a mamičky s kočíkmi? Máme to risknúť a „prebehnúť" cez električkovú trať? Alebo máme opäť potrápiť okoloidúcich chlapcov - silákov a nechať sa vyniesť v ich náručí po schodoch až hore? Možno by bodlo súkromné lietadlo... Prakticky sa to dá riešiť len vystúpením na zastávke Lafranconi a potom „odcupitať" dlhú trasu peši.
Na mape môžeme vidieť trasu pešibusu z "Lafka" dlhú takmer 850m.
Tu vidíme dve možnosti prechodu od zastávky na druhú stranu - strmé schody na nadchod a nebezpečnú električkovú trať.
ALE NIE! Zas vozičkár?!!??
S cestovaním autobusmi nesúvisia len problémy typu - kde vystúpiť, ako vystúpiť a či sa mi vystúpiť nakoniec aj podarí. Otázkou totiž je, či do autobusu vôbec nastúpim. Áno, je pravdou, že momentálne bratislavská MHD disponuje nízkopodlažnými autobusmi, ktoré v súčasnosti tvoria 62% z celej dopravy. Problémom však je nesprávne značenie bezbariérových spojov na zastávkach a na internete. Nie je to nijak neobvyklá situácia, keď si s kľudom Mexičana stojíte (pardon - SEDÍTE) na zastávke v domnienke, že prichádzajúca 28čka je bezpochyby bezbariérová... Na vaše prekvapenie príde stará karosa, do ktorej by ste sa dostali naozaj len omylom. S úsmevom odkývate šoférovi a čakáte na ďalšiu 28čku, dúfajúc, že vám na nose nenarastie jeden dlhočizný cencúlisko. KONEČNE....ďalšia je bezbariérová! Kývnem šoférovi, snáď sa dovtípi, že tým ho prosím o vyklopenie plošiny. Ooops... šofér sa netvári dva krát nadšene. Ale úplne mu rozumiem... komu by sa chcelo opustiť tú vyhriatu kabínu a nedobrovoľne ísť do tej zimy vyklápať plošinu. Taká márnosť...
Škoda len, že ujovia Šoféri často zabúdajú na to, že podľa prepravného poriadku sú povinní a oni tí oprávnení s plošinou manipulovať. Je smutné, že nevidiaci, ľudia zdravotne ťažko postihnutí, ale aj starenky, dedkovia a mamičky s kočíkmi sa často krát cítia previnilo len z toho dôvodu, že chcú cestovať a svojou „nemotornosťou" zdržujú šoféra a ostatných cestujúcich.
Avšak každá karta má dve strany a musím spomenúť, že aj tu existujú svetlé výnimky. Niektorí šoféri sú nesmierne milí. Aj napriek tomu, že majú plný autobus ľudí , s úsmevom vyprevadia vozičkára po plošine a nezabudnú sa opýtať, ako dlho vydrží nabitá taká baterka na električáku :)
Samozrejme, je viac objektov a ďalších konkrétnych príkladov na ukážku "bezbariérovosti" v okolí Karlovej Vsi, alebo kdekoľvek inde v Bratislave. Toto bola len úzka vzorka, malá ukážka toho najpodstatnejšieho pre mňa. Pre študentku vysokej školy bývajúcej na internáte a pohybujúcej sa na elektrickom vozíku.
Nemôžem tiež nespomenúť, že za posledné roky Bratislava urobila veľké kroky vpred, čo sa týka bezbariérovosti. No podľa môjho názoru stále je čo zlepšovať. A už tobôž v lokalite, v ktorej sa pohybujú prevažne študenti. Veď aj ľudia s postihnutím túžia po vzdelaní! A možno je tá túžba väčšia, ako u tých zdravých...
