Ale pekne poporiadku. Peťo je sympatický, inteligentný, mladý chalan, s ťažkým zdravotným postihnutím. Pohybuje sa len pomocou mechanického vozíka, čo však značne obmedzuje jeho pohyb na väčšie vzdialenosti, nakoľko sú svalovou dystrofiou postihnuté aj horné končatiny. Elektrický vozík je v tomto prípade najlepším riešením, ako rozšíriť svoje možnosti, mobilitu a hlavne samostatnosť. Peťo sa teda po dlhšom uvažovaní pustil do vybavovania svojho vysnívaného budúceho „Ferrari", ktoré ho povezie kam len bude chcieť. O totálnej byrokracii pri vybavovaní finančného príspevku na túto kompenzačnú pomôcku radšej pomlčím. Spomeniem len toľko, že tlačivo žiadosti má osem strán. Každú z nich vyplní určená osoba - žiadateľ, spoločnosť poskytujúca pomôcku a dlhokááááánsky rad lekárov od psychológa, cez rehabilitačného, až po očného (nadobúdam dojem, že vodičák na auto dostanem rýchlejšie a s hladším priebehom). Poviem vám, skĺbiť voľné termíny u lekára s voľnom osobného asistenta, ktorý pomáha vozičkárovi dostaviť sa na dané vyšetrenie, si často vyžaduje manažérske zručnosti. Ale hold...Na to sme tu, aby sme bojovali.
Jeden so spomínaných lekárov bol dnešným kameňom úrazu (Ďakujem pán Lekár, mám kvôli Vám dve vrásky navyše!). Len čo Peťo otvoril dvere do ambulancie, „doky" sa začal so šibalským úsmevom a s iskričkou v očiach oháňať nejakým „ošuntelým" starým kalatógom neznámej súkromnej firmy. Bez urážky, ale vozíky prezentované v tomto katalógu vyzerali, akoby prežili druhú svetovú....Ani náhodou neboli určené mladým aktívnym ľuďom, ktorí chcú z času na čas vybehnúť do spoločnosti na peknom vozíku :) Doktorko mal však iný názor. Bol presvedčený, že „električáky", ktoré ponúka, sú tie najlepšie na svete -Lepšie pod slnkom, ktoré na nás svieti, nenájdete mladý muž. Nasilu sa snažil Peťovi vtlačiť do hlavy niečo, čomu ani on sám neveril. Hnala ho totiž dopredu vidina provízie z poskytnutého predaja elektrického vozíka. Problém nastal až neskôr, keď Peťo oznámil, že už si vozík starostlivo vybral on sám (starostlivo rozumej doslova, nakoľko človek s postihnutím vo vozíku sedí minimálne 10 hodín denne, vyžaduje a potrebuje teda pocit pohodlia, spokojnosti a hlavne! aby bol vozík „ušitý" na mieru.) Po tomto šokujúcom priznaní sa Peťa s ním začal lekár jednať úplne inak - horšie!
Ale viete, čo bolo čerešničkou na záver? Keď milý pán Lekár Peťovi prisľúbil podpísanie tlačiva s otázkou: Povedzte mi najskôr, ČO Z TOHO BUDEM MAŤ JA?! Lekár sa to opýtal mladého chalana na vozíku, ktorý na sebe nemal ani manažérske sako, ani naleštené čierne topánky. Opýtal sa to človeka, ktorý má čo robiť, aby mu vystačili euráče na bežné výdavky a aby aj čo-to ušetril.
A tak sa pýtam, milí lekári, čo Vás zaujíma viac? Dobro a zdravie pacienta, alebo jeho peňaženka? Zabudli ste už, aké je poslanie lekára? A čo Hippokratova prísaha? Na tú ste zabudli? Ale pardón, zabudla som: Ani sliepka nehrabe zadarmo!
(Viem, že kvôli pár zlým skúsenostiam nemôžem odsúdiť celé zdravotníctvo a všetkých lekárov. No z dnešného zážitku môjho kamaráta som zostala skutočne pohoršená!)
