
Ostáva mi akurát skonštatovať, že česká spoločnosť je oveľa liberálnejšia, ako tá naša. Práve preto bola osveta u našich susedov možná už pomaly 20 rokov dozadu, keď si celkom dobre spomínam na talkshow p pre mladých Áčko na Nove, kde sa tejto problematike venovali (či Bílej pieseň "Láska je láska"). Naopak, na Slovensku pretrváva nielen nádych slotovského buranstva (ktoré zaberá na jednoduchších ľudí) , ale aj vysoké percento rímskych katolíkov, k čomu sa hlásia aj vzdelaní ľudia. Darmo sa môže v Biblii písať o nekoristníckej láske, kresťania vedia svoje Sväté písmo rovnako dezinterpretovať, ako moslimovia Korán (ešteže sa svätá vojna nevedie). Časopis .týždeň je ďaleko najkvalitnejším spoločenským týždenníkom na Slovensku, avšak hodnotovo sú jeho redaktori orientovaní skôr konzervatívne a tak nečudo, že v ich vyhláseniach k spoločenským otázkam vznikajú skutočné perly. Jeden redaktor považuje "homosexuálny životný štýl" za hriech, iný si myslí, že homosexuáli na Slovensku sú zhýralí a nič im nechýba, ďalší považuje dúhový pochod za perverzný. Nakoľko títo tzv. konzervatívni intelektuáli používajú proti homosexualite skôr náboženské argumenty, myšlienkové pochody väčšinovej spoločnosti sú skôr pudové, typu: "Keď si predstavím, ako tí homosexuáli súložia, no fuj". Apropo, prečo by si mal heterosexuál predstavovať súložiacich homosexuálov? No niekam sme sa predsa len pohli, keďže homosexualita po novom neodpudzuje, ale skôr priťahuje a predáva. Inak sa nedá vysvetliť krok TV Markíza, ktorá do tanečnej show Let's dance angažovala homosexuálny tanečný pár s celebritným obsadením v podobe Viktora Horjána. Mnohí najprv ochkali nad morálnym úpadkom Markízy, avšak nakoniec bol tento pár jediným dôvodom, prečo show pozerali a každý deň netrpezlivo kontrolovali novinky v bulvárnych médiách.
Keď mám premostiť k otázke registrovaných partnerstiev (či životných partnerstiev, alebo homosexuálnych manželstiev - nazvime si tento zákonný zväzok ako chceme), nedá mi, aby som si opäť nepomohol citátom Milana Lasicu, ktorý v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom odpovedal na otázku, či za to, aby sa mohli homosexuáli sobášiť takto:
"Podľa mňa sú veci, do ktorých sa človek nemá starať a tobôž nie štát. Je to ich problém, keď chcú byť manželia, nech sú, mne to vôbec neprekáža. Ak je niekto proti manželstvám homosexuálov, tak by sa mal priznať, že je v prvom rade proti homosexuálom, proti ich existencii. Proti tomu, že sa k svojej orientácii verejne hlásia. Keby mlčali, tak by ich toleroval. Opäť je to problém pokrytectva. Už je hádam všetkým jasné, že homosexualita nie je choroba, ktorá by sa dala liečiť. Aspoň na tomto by sme sa už mohli dohodnúť".
Čiže, na čom by sme sa mohli zhodnúť? Ako hovorí Milan Lasica, homosexualita nie je choroba a už pred desaťročiami bola odborníkmi vymazaná zo zoznamu sexuálnych deviácií. Nie je to ani výsledok voľby, ako sa nám snažia mnohí nahovoriť - ako homosexuál sa človek narodí. Čiže prestaňme už používať argumenty, ktoré útočia na naše najnižšie pudy. V nedávnom rozhovore som vyslovil svoj názor, že uzákonením registrovaných partnerstiev by sa mne ako heterosexuálovi život nezmenil, avšak státisícom Slovákov áno a výrazne k lepšiemu (a nikomu by to neuškodilo). Na pripomienku konzervatívneho redaktora, ktorý zastával názor, že postavením registrovaných partnerstiev na úroveň heterosexuálnych manželstiev by sa tieto tradičné zväzky (z ktorých už ajtak 40% končí rozvodom) degradovali, som nemal priestor širšie zareagovať. Urobím tak na tomto mieste: Heterosexuálne manželstvá sa najčastejšie padajú na nevere, alkoholizme, či domácom násilí. Považujem za absurdné si myslieť, že po uzákonení registrovaných partnerstiev by hetero manželia viac smilnili, chľastali, či bili svoje manželky. Teraz by bolo príhodné vyvrátiť isté mýty o homosexuáloch.
Nedávno som zúčastnil na narodeninovej oslave môjho kamaráta, kde s výnimkou mňa boli všetci homosexuálne orientovaní. Keď sa ma spätne moji hetero kamaráti pýtali na priebeh tejto oslavy, tak ich zbežná predstava bola asi taká, že ma tam snáď homosexuáli hodili na stôl, traja mi držali ruky a nohy, tretí chystal vazelínu a štvrtý ma bezuzdne prznil. Áno, to je bežná predstava o zvrhlosti homosexuálov, ktorí pomyselne súložia na každom kroku. Aký bol reálny obraz oslavy: Pili sme, vymieňali si zážitky, diskutovali sme - ja o ženách, oni o mužoch (jeden zúčastnený bisexuál dokonca o oboch pohlaviach). V uvoľnenej atmosfére viacerí hovorili o svojich trvalých vzťahoch a úprimných citoch ku svojmu partnerovi. Ja som si vtedy pomyslel, že asi takto má vyzerať pokec heterosexuála a homosexuála. Preto by registrované partnerstvá neboli posvätením nízkych pudov, ale lásky! Milí heteráci, nenechávajme si tento luxus len pre seba a doprajme ho aj našich homosexuálnym spoluobčanom.
Na záver sa vyjadrím ku včerajšiemu vyjadreniu Jána Slotu. Ten s veľkou pompou odovzdával petičné hárky za vyhlásenie referenda o štátnom jazyku. Keď sa ho redaktorka večerných správ opýtala na podobnosť tejto ceremónie s petičnou akciou strany SaS (za zrušenie poslaneckej imunity), tak Slota odpovedal v tom zmysle, aby ho neporovnávala s "tými feťákmi a homosexuálmi". Názor tohto chlapa na homosexuálov je všeobecne známy a preto len jeden malý odkaz: "Homosexualita nie je choroba, ktorá by sa navyše dala liečiť, alkoholizmus však áno, pán Slota!"