1. Priama demokracia - Aktuálne túto politickú ideológiu na Slovensku reprezentuje Daniel Lipšic a jeho Nová väčšina. Daniel Lipšic logicky nadväzuje na nálady vyvolané protestmi proti kauze Gorila, kde dav označil za pôvodcov všetkého zlého politikov a politické strany. Preto Lipšic z celkom politických dôvodov davu nadbieha a ponúka občanom systém, v ktorom by si v referende volili napr. sudcov, či rektorov vysokých škôl. Tento nápad považujem za celkom bláznivý hlavne v kontexte krajiny, kde si sú ľudia schopní zvoliť za prezidenta Gašparoviča, či za starostu obce (Richnava) človeka, ktorý nevie čítať. Čo keby si rovnakú srandu urobili aj z voľby sudcov a zvolili si na tieto posty rovnaké trúby? (Mimochodom, náš pán prezident má takisto právnické vzdelanie).
2. Protestné hlasy - Tento smer reprezentuje Matovič. Takisto nadbieha antigorilím náladám, ale treba priznať, že s protestnou politikou prišiel už od prvých momentov jeho slávneho politického pôsobenia (pred prevalením kauzy). V podstate bije do všetkých politikov a politických strán (okrem tej svojej), chce odhaľovať politické nominácie, trafiky, v skratke pohŕda parlamentnou demokraciou. Jeho špecialitou je zaangažovanie nezávislých osobností do pôsobenia v NR SR. Už zo skúsenosti z komunálnej a regionálnej politiky bolo vopred jasné, že nezávislí poslanci sú už zo svojej podstaty ľahšie podplatiteľní, ovládateľní a vydierateľní ako tí stranícki. A nehovoriac o tom, že s toľkými "nezávislými osobnosťami" sa môžete ťažko zaručiť za niečo konštruktívne, či nebodaj vládnuť. Príkladom je aj dvojica Matovič - Hlina, ktorá sa napriek porovnateľnej intelektuálnej výbave už po polroku rozpadla.
3. Extrémisti - Tento smer hrdo reprezentuje Marián Kotleba a jeho pospolitosť, ktorá prijala za svoje mnohé fašistické aspekty - cez symboliku, tisovskú rétoriku až po verejné zastrašovanie. Ťažko povedať, akú spoločenskú zmenu presadzujú títo páni, lebo ich mediálne pôsobenie sa zužuje len na protirómske aktivity. Na svojej stránke síce bijú aj do homosexuálov (považujú ich za chorých), Židov, NATO, Václava Havla, ale hľadať z ich strany nejaké konštruktívne návrhy je len stratou času (návrhy majú len výhradne deštrukívne). A teda - hoci ich myšlienkové pochody nemajú formu spoločenskej zmeny, nemožno ich prehliadnuť, lebo s nimi sympatizujú desaťtisíce užívateľov Facebooku.
4. Komunisti - V tomto prípade asi ani netreba veľa hovoriť - každý vie, čo si pod tým predstaviť. Avšak, v deň výročia Nežnej revolúcie takisto zaznievajú aj ich hlasy, keď za súčasný stav spoločnosti vinia (podľa nich nefungujúci) kapitalizmus, ktorý má za následok to, že našu krajinu ovládajú tri finančné skupiny. Spomenú ešte sociálne istoty spred roka 1989, ako bolo vtedy všetko lacnejšie, každý mal prácu a podobne. Predstavu ich spoločenského usporiadania poznáme zo 41-ročnej skúsenosti a takisto aj praktické výsledky, ako to všetko dopadlo. Avšak uvedomelejší z nich si už dnes vedia priznať, aké chyby sa v období pred rokom 1989 urobili a ak by malo byť po ich, asi by v súčasnosti zaviedli systém štátneho kapitalizmu po vzore Číny. To znamená totalitná vláda jednej strany kombinovaná s trhovými výdobytkami.
5. Centralisti (EÚ) - Hoci sa dnes celá EÚ topí v dlhoch a tieto dlhy sa riešia novými dlhmi, mnohí ľudia v túto inštitúciu stále nekriticky veria (len oná jediná nás dokáže spasiť pred krízou). Hoci to bola práve EÚ a jej zavedenie jednotnej meny - ktoré posvätilo bezuzdné zadlžovanie sa nezodpovedných krajín (lebo ich veritelia vedeli, že v prípade ich straty likvidity dlhy zatiahnu štáty, ako Nemecko, či Francúzsko). Napriek tomu, že obrovská centralizácia dostala EÚ tam, kde je, mnohí veria, že viac Európy je liek na všetky jej bôle. Navrhovanou zmenou je strata suverenity členských štátov a zavedenie federácie (pod pracovným názvom Spojené štáty európske).
6. Anarchokapitalisti - Chcú zrušiť štát a všetky jeho aktivity nahradiť súkromnými agentúrami (vrátane súdov, bezpečnosti, zdravotníctva a školstva). Tento myšlienkový smer sa mi kritizuje veľmi ťažko, lebo pri ňom skončilo mnoho mojich liberálnych priateľov (ako pri najkrajnejšej forme liberalizmu). Treba povedať, že pre mňa ako liberála je tento smer veľmi inšpiratívny, keďže predstavuje rôzne protiklady voči etatizmu (štátofilstvu), avšak ako taký ho považujem za nezrealizovateľnú utópiu. Veľmi náročná je aj komunikácia s anarchokapitalistami - a to aj keď s nimi komunikujem ja, ktorý som v podstate z minimálny štát (avšak aj ten oni považujú za otroctvo a čo i len minimálne dane za krádež, či výpalné). Nikto z nich mi takisto doposiaľ nedal relevantnú odpoveď na otázku, čo by bolo s jadrovými zbraňami po zavedení anarchie (niektorí mi síce argumentovali nejakými súkromnými kontraktmi, ale tomu sa môžeme iba cez slzy smiať, keď si predstavím situáciu, že by sa k jadrovým zbraniam dostali ľudia ako Ahmanidežád).
7. Aristokracia - Opäť návrh spoločenskej zmeny pre rojkov. O aristokracii sníval aj nebohý Július Satinský. Oproti demokracii ako takej poskytuje množstvo spoločenských výhod - krajine nevládnu nespôsobní politici (ktorí museli byť zvolení vo voľbách a teda museli nadbiehať väčšine, pričom je obrovský predpoklad, že budú mať korupčné správanie), ale aristokrati, ktorí sú od malička vychovávaní k čestnosti a spôsobnosti (porovnajme si to s našim súčasným prezidentom). Stav, keď sa "trón" dedí a nezískava vo voľbách môže byť dvojsečnou zbraňou - aristokrat môže svoju monarchiu zveľaďovať (koniec koncov je to zem, ktorá mu patrí), ale takisto môže na trón zasadnúť blázon ako Nero, ktorý nechal vypáliť Rím. Zámerne hovorím o monarchii v pravom zmysle slova, a nie o konštitučnej monarchii podľa vzoru Veľkej Británie (lebo tam má predsa len výkonnú moc v rukách vláda - volená vo voľbách - a nie kráľovná, ktorá plní len reprezentatívnu úlohu, podobne, ako u nás prezident). Idea je to síce pekná, ale nehodí sa do tohto storočia (nehovoriac o tom, aká kráľovská dynastia by mala vládnuť nám Slovákom, národu plebejcov).
8. Aktivisti - Pre ujasnenie - hoci existujú všelijakí aktivisti - či už environmentálni, ľudskoprávni (napr. za práva LGBT) a pod., teraz budem mať na mysli protikorupčných aktivistov. Tento smer na Slovensku reprezentujú ľudia, ako Ján Budaj, či Ondrej Dostál. Títo aktivisti nechcú ani tak meniť politický systém (veď Ján Budaj stál pri jeho zrode), avšak trápi ich bujnejúca korupcia a preto pre parlamentnú demokraciu vymýšľajú rôzne vylepšováky. Hovoria napr. o zmene financovania politických strán a napr. Ján Budaj, v súčasnosti komunálny politik má návrhy na ztransparentnenie komunálnej politiky. Uvediem z môjho pohľadu najzaujímavejší - zavedenie kontrolóra mesta, ktorý by bol volený vo voľbách obyvateľmi mesta, podobne, ako samotný primátor. Tento kontrolór by mal byť kontrolným orgánom, ktorý dohliada na činnosť primátora (starostu) a zastupiteľstva. Funkčnosť demokracie by mala byť zabezpečená tým, že v prípade, ak by kontrolór len nečinne prihliadal na korupciu primátora (a teda nič "neskontroloval"), tak by ho o 4 roky nikto nezvolil, lebo by si neplnil svoju primárnu úlohu. Ako som hovoril - cieľom aktivistov nie je zmena politického systému, ale väčšia transparentnosť a nulová korupcia.
Čo povedať na záver? Ako autor článku by som sa mal prikloniť k jednej z navrhovaných zmien spoločnosti. Avšak, ako som uviedol už v inom článku, ja považujem súčasný politický (aj spoločenský) systém za najlepší, akí sme kedy mali. Akurát kompetentní ľudia sú zlí (no nie nenahraditeľní). Škandinávskym krajinám závidíme takmer nulovú korupciu - pritom majú rovnaký politický systém, ako my. Korupciu v našej krajine si ospravedlňujeme tým, že Slovensko malo iný historický vývoj ako Škandinávia, avšak to je sebaklam. Škandinávia bola na prelome 19. a 20. storočia na tom, čo sa korupcie týka podobne, ako Česko-Slovensko, avšak za necelých 100 rokov sa dokázali pohnúť ľady - a v súčasnosti je v Škandinávii v prípade zistenia korupcie nejakým politikom vystavený mimo verejného života nielen samotný previnilec, ale aj jeho rodina. Prečo by sme sa nepokúsili o to isté aj my? A keď sa ku škandinávskej nulovej korupcii pridá aj singapurské podnikateľské prostredie, lichtenštajnské dane a nemecká pracovitosť, máme z toho ideálnu krajinu (za súčasného politického systému).
