Zhruba v takejto podobe prichádza ku mne správa o stave svetovej ekonomiky od rôznych inštitúcií - médii, úradov, ministerstiev, bánk. Dúfam, že sa architekti oficiálnej reality nebudú hnevať, keď túto situáciu podrobím vlastnej analýze. Majte prosím pochopenie, páni, že mám len 24 rokov a podľa vašich terajších pravidiel ma čaká dôchodok až o 40 rokov. Dlhá doba, priam večnosť z pohľadu mladíka. Čo ste na toto hovorili pred 40 rokmi? Ja neviem, nežil som vtedy. Mám len tušenie, že predstavy a skutočnosť, ktorá nastala si boli podobné ako obvykle: vôbec. Ja viem, nemám kvalifikáciu vami akreditovaného analytika a moja analýza zrejme nebude stáť za veľa, ale na druhej strane ani od nikoho nežiadam, aby ju bral vážne.
Aká kríza?
Najprv si postavím model krízy, ako jej rozumiem ja. A hneď mám prvý problém. Na povrchu sa kríza prejavila vo forme krízy finančného systému. Ten je súčasťou akejsi ominóznej veličiny zvanej "Ekonomika". Neodvážim sa ukázať prstom na človeka, ktorý by poskytol presnú definíciu, čo to je, ale dovolím si odporovať profesorom makroekonomiky, ktorí sa ma snažili presvedčiť o tom, že nech je ekonomika čokoľvek, dá sa to vtesnať do matematických vzorcov. V mojom modeli reality je ekonomika aspektom civilizácie. Civilizácia je zase akási zmes kultúrnych signálov, pravidiel a programov, ktoré koordinuju ľudskú činnosť a ľudia vyzerajú byť neoddeliteľnou súčasťou biosféry tejto planéty. Zvyšok slnečnej sústavy a vesmíru pre potreby môjho modelu budem ignorovať (ak má astrológia nejaký fajn model ekonomickej krízy, tak som o ňom zatial nepočul). Kde teda začať? V súlade s našimi kultúrnymi tradíciami začnem od povrchu.
Viete čo? Kašlať na tradície, začnem otázkou pre Vás:
Čo sú to peniaze?
Aristoteles, ktorý sformoval Vaše a moje zmýšlanie viac, ako tušíme, k tomu povedal nasledovné:
Peniaze sú jednotka výmeny a merania hodnoty pri výmene tovarov a statkov. Ich funkciou je slúžiť ako nástroj, pomocou ktorého ľudia môžu merať hodnotu objektov, ktoré majú pre nich hodnotu (telos) a tieto hodnoty vzájomne porovnávať. Domnieval sa, že vo forme peňazí možno vyjadriť hodnotu všetkého, čo sa môže stať predmetom výmeny a umožniť tým férovú výmenu tovaru tak rôznorodého ako sú pšenica, krava a dom. Aristoteles teda tvrdí, že peniaze boli vymyslené, aby všetok tovar bol nejakým spôsobom porovnateľný.
Ak som teda Aristotelov súčasník, chytám ryby a rád by som ich vymenil za chleba od pekára z mesta, môže sa mi stať, že pekár nemá rád ryby a za žiadne ich množstvo mi chleba nevymení. Ak stále chcem chleba, môžem nájsť iného pekára, ktorý mi chleba za ryby vymení, alebo sa môžem spýtať prvého pekára, čo by za chleba chcel a skúsiť vymeniť ryby za to. Povedzme, že pekár chce kravu. Mne sa podarí nájst človeka, ktorý mi dá kravu za ryby. Prídem teda s kravou za pekárom a vymením ju za chleba. Krava v tomto prípade spĺňala funkciu peňazí, pretože som si ju zadovážil nie za účelom vlastnej spotreby, ale za účelom výmeny za tovar, ktorý chcem spotrebovať. Keď v tomto článku spomínam peniaze, mám na mysli práve objekt, ktorý nie je určený na spotrebu, ale na výmenu za spotrebný tovar.
Medzi ďalšie definície peňazí patrí "jednotka výmeny", "zúčtovacia jednotka" a "uchovávateľ hodnoty".
Na šťastie sa Aristoteles zamyslel aj nad problémom, aké vlastnosti by mal nejaký predmet mať, aby bol vhodný pre funkciu peňazí, keďže, ako uvidíme, kravy sa preukázali ako obzvlášť nevhodné.
1. Trvácnosť. Peniaze by nemali časom strácať hodnotu. (Krava časom umre a jej hodnota prudko klesá)
2. Prenosnosť. Peniaze by mali mať vysoký pomer hodnoty na ich váhu. (Skúste sa vybrať s kravou na nákup do TESCO)
3. Deliteľnosť. Peniaze by mali byť voľne deliteľné a znovu spájateľné bez toho, aby tieto procesy ovplyvnili ich hodnotu. (Keď rozdelíme kravu, jej hodnota opäť prudko klesá, ako v bode 1. Spojiť dva kusy kravy do celej funkčnej kravy sa zatiaľ nikomu nepodarilo.)
4. Vnútorná hodnota. Peniaze by mali mať hodnotu nezávislú od iných objektov a mala by vyplývať z peňazí samotných. (Tento bod mi prijde ako problematický, keďže jeho splnenie je možné len v rámci určitého svetonázoru (ako napr. v Aristotelovom), v ktorom veci majú "esenciu" ci vnútornú, nepoznanú podstatu, nezávislú od ich vzťahov so zvyškom sveta. Spomenme si na Aristotelovho učiteľa Platóna a jeho známu metaforu s tieňmi na stene jaskyne)
Dejiny ukazujú, že najlepšie plnia túto úlohu vzácne kovy, najmä zlato a striebro. Samozrejme, ako peniaze sa historicky používalo všeličo od mušlí, špeciálne označených drevených paličiek, cez whiskey po cigarety, ale zlato a striebro sa ukázali ako jasní favoriti v historickom procese.
Čo to celé má spoločné s dnešnou krízou?
Príbeh jednej ekonomiky
Porozprávam Vám príbeh. Príbeh plný komplikácií, intríg a ďalších komplikácií.
Samotná nutnosť existencie peňazí prichádza až s poľnohospodárskou revolúciou, ktorá našim predkom po prvý krát dala do rúk možnosť tvorby nadbytkov a tým pádom možnosť obchodu s nadbytkami. Netrvalo dlho a vznikli prvé banky - ako odozva na strach ľudí, ktorým sa pošťastilo nazhromaždiť také veľké množstvo peňazí, že sa začali báť krádeže. Za poplatok Vám Vaše peniaze v banke postrážili a Vy ste mohli kľudne spávať, ak ste ovšem dôverovali Vašemu bankárovi. Bankár tak mal v správe množstvo peňazí a rozšíril svoje pole pôsobnosti zo skladníka peňazí svojich klientov na požičiavanie peňazí za úrok. Samotný princíp úroku však bol pre ľudí spred 2000 rokov opovrhovaniahodný a zakázaný starým aj novým testamentom, Koránom a aj židovská Torah odrádza od požičiavania za úrok (avšak len medzi Židmi. Podľa tohto dokumentu majú Židia povolené požičiavať za úrok nežidom) a tak sa táto praktika rozmohla až v období zámorských objavov, počas ktorých vidiny veľkého bohatstva hnali moreplavcov do veľkého rizika a práve existencia rizika poskytla v očiach obyvateľstva oprávnenie na domáhanie sa úrokov zo strany veriteľov.
Zaujímavá vec nastala, keď si bankári všimli, že ich klienti sa len výnimočne dožadujú vyplatenia všetkých ich peňazí naraz a obvykle väčšinu svojho majetku nechávajú lapať prach v útrobách banky. Jedného dňa sa niektorý kreatívny bankár zamyslel: "Čo ak nebudem požičiavať iba moje peniaze, ktoré som zarobil na poplatkoch z uskladnenia peňazí klientov, ale aj samotné peniaze klientov? Zarobím oveľa viac!" A tak sa stalo.
Ďalej nám to skomplikovali Číňania a ich vynález - papier. Dynastia Song v 10tom storočí ako prvá zaviedla peniaze vo forme papieru, teoreticky krytého rôznymi komoditami, ale v praxi bezcenného. Prvý experiment s papierovými peniazmi sa skončil neslávne - infláciou a následnou úplnou stratou hodnoty papierových peňazí. Ale precedens bol na svete.
S vynálezom papierových peňazí sa dostávame k ďalšiemu zaujimavému momentu, ktorý celý príbeh, ako inak, komplikuje. Kreatívny bankár opäť rozmýšla: "Keď mám možnosť na kus papiera napísať, že reprezentuje určité množstvo zlata uloženého v mojej banke...čo ak by som dal do obehu viac papierov, ako mám zlata? Mohol by som opäť zarobiť ešte viac!" A tak sa stalo. Ľudia z pragmatických dôvodov preferovali obchodovanie pomocou praktickejších kúskov papiera a ako je zvykom, len zriedkavo sa dožadovali výmeny všetkých papierov za zlato. Istota, že zlato je v banke im stačila. Zrodilo sa bankovníctvo s frakčnými rezervami: Mám 1000 zlatiek, vydám papiere reprezentujúce 3000 zlatiek a zarábam tri krát viac na úrokoch.
Tento trik sa obzvlášť páčil vládcom. Dával im nové možnosti v ich večnej dileme: Ako mať chlieb a hry bez vysokých daní? Za čias Rimanov tento problém riešili obrusovaním zlatých a strieborných mincí a primiešavaním menej hodnotných kovov do mincí. A samozrejme dobyvačnými vojnami. Teraz mali možnosť vytvárať peniaze z ničoho! Stačilo sa dohodnúť s bankármi a financovanie vojen a luxusných životných štýlov bolo hneď menej problematické. Bankár vytvorí peniaze, vladár ich požičia a minie a spláca istinu aj s úrokmi z daní vybraných od svojich poddaných.
Spečatenie manželstva medzi politikou a obchodom prinieslo hŕbu nových efektov. Vládca sa mohol ľahko dostať pod moc bankárov, ak si nedal pozor. Neskoršie parlamentné demokracie nevynímajúc. Ovšem ak vláda vládne ľuďom a bankár vládne vláde, ľudia majú problém. Vlády sa vedia zbaviť (v prospech inej...), ale bankára ťažšie. Ďalším efektom je inflácia, ktorá bude zohrávať jednu z hlavných úloh v mojom príbehu.
Len tak mimochodom:
Čo je to inflácia?
Predsa zvyšovanie cenovej hladiny, nie? Nie. Inflácia má jednoduchú definíciu: je to zvyšovanie množstva peňazí v obehu. Ďalšia jednoducho pochopiteľná interakcia dopytu a ponuky hovorí, že keď narastá ponuka nejakého tovaru, klesá jeho hodnota. Ak teda zvýšime množstvo peňazí v obehu, následkom je zvýšenie cenovej hladiny. Pekne to ilustruje príklad Španielska v 16tom storočí. Španieli boli v tomto období mimoriadne úspešní v dobývaní novo objavených zámorských území a tieto boli mimoriadne bohaté na zlato. Tento prísun nového zlata na starý kontinent však neznamenal ľahké bohatstvo pre všetkých - naopak, znamenal prudkú infláciu a niekoľkonásobný bankrot španieľskej koruny. Podobné efekty nastávajú pri zaplavovaní trhu papierovými peniazmi.
Problémy frakčného rezervného bankovníctva a papierových peňazí boli známe od ich počiatku a tak sa stávalo, že keď klienti banky začali pochybovať o tom, či banka naozaj má na sklade množstvo zlata, ktoré deklaruje vydávaním bankových certifikátov (bankoviek), dožadovali sa vyplatenia ich zlata. Keď nastal takýto "Bank run" a banka naozaj nemala dostatok zlata, poslední klienti odchádzali s dlhým nosom, hromžiac na nenažraných bankárov. Návrh na riešenie situácie nenechal na seba dlho čakať a prekvapujúco to nebola výzva pre ľudí, aby si dávali pozor, komu zverujú správu svojho majetku, ale návrh na vytvorenie niečoho menom "centrálna banka", čo sa ako prvé uchytilo vo forme Švédskej "Riksbank", ktorá operuje do dnešného dňa a mimo iného udeľuje prestížnu cenu za ekonomiku, zrejme z marektingových dôvodov nazývanou "Nobelova cena za ekonomiku", medzi nositeľov ktorej patria také intelektuálne kalibre ako Paul Krugman, ktorého návod na riešenie akejkoľvek krízy vyzerá byť: "mínajte viac peňazí!"
Centrálne banky v 18tom a 19tom storočí rástli ako huby po daždi a uchytili sa prakticky v celom civilizovanom svete mimo Spojených Štátov Amerických, v ktorých bola centrálna banka v priebehu 19teho storočia zriadená dva krát, len aby bola v zápätí zrušená z dôvodu jej protiústavnosti. (Americká ústava explicitne deleguje právomoci na razenie oficiálnej meny kongresu a definuje menu ako zlato, striebro a nič iné). Občas rozjímam nad tým, či absencia centrálnej banky (a silnej centrálnej vlády) nemala náhodou niečo spoločné s evolúciou USA z kolónií produkujúcich tabak a konope (fuj!) na ekonomickú veľmoc číslo jedna za necelých 150 rokov...
Nakoniec sa dočkali aj američania požehnania centrálnej banky a za odmenu, že tak dlho čakali, je ich centrálna banka obzvlášť zaujímavá. O tejto inštitúcii boli napísané celé knihy a tak spomeniem len niekoľko úsmevných postrehov obklopujúcich jej vznik.
Začiatkom 20teho storočia americkým občanom ležali v žalúdku priemyselní magnáti ako John D. Rockefeller (ropa), Andrew Carnegie (oceľ) a J.P. Morgan (bankovníctvo) - domnievali sa, že majú priveľkú moc nad životmi amerických poddaných, pardon, občanov a je nutné im trochu pristrihnúť krídla. Tento sentiment spolu s finančnou panikou z roku 1907 (o ktorej je možné podať presvedčivý argument, že bola vyvolaná práve spomínanými magnátmi) sa postaral o zvolanie "nezávislej" komisie na čele so senátorom menom Nelson Aldrich (jeho dcéra sa vydala za jediného Rockefellerovho syna), ktorá mala zistiť príčiny paniky a možné kroky k predídeniu paniky ďaľšej. Komisia usúdila, že americké financie sú pevne v rukách finančných magnátov a prekvapivo ako riešenie tohto problému navrhla vytvorenie centrálnej banky, ktorá bude pod kontrolou finančných magnátov.
A tak v roku 1913 (v roku, kedy sa uzákonila aj daň z príjmov. Ako mohli američania tak dlho byť bez dane z príjmov??), dva dni pred vianocami, v čase kedy väčšina kongresmanov trávila sviatky s rodinou, bol schválený zákon o centrálnej banke (tzv. Federal Reserve System - neformálne známy ako FED) a deň na to podpísaný prezidentom Wilsonom. Jednou z mnoha zaujímavostí tohto zákona je jeho autorstvo. Vznikol v roku 1910 na súkromnom ostrove menom Jeckyll Island, na ktorom sa zišlo niekoľko popredných bankárov tej doby. Toto stretnutie bolo opradené takou diskrétnosťou, že jeho účastníci sa oslovovali krycími menami a verejnosť sa o uskutočnení tohto stretnutia dozvedela až roky po vzniku centrálnej banky. Zákon teda nevypracovali zákonodarci, či právnici, ale bankári.
S kontrolou peňažného systému zaistenou sa FED pustil do práce. Znížil základnú úrokovú sadzbu (sadzba, za ktorú si môžu komerčné banky požičať peniaze od centrálnej banky), zaplavil trh lacnými peniazmi a spustil tak časť medzivojnového obdobia medzi američanmi známeho ako "roaring 20ties". Ľudia špekulovali na nárast ceny akcií, nehnuteľností a vlastne všetkého (kde sme tento sentiment už videli?) a párty trvala až do tzv. "Čierneho utorku" v roku 1929, ktorý odštartoval celý panteón nepríjemností, vďaka ktorým je generácia, ktorá v tom roku bola zhruba v mojom veku (24) známa ako stratená generácia. Ešte že našej generácii sa toto stať nemôže...za povšimnutie stojí fakt, že v mesiacoch predchádzajúcich Čiernemu Utorku sa podarilo vyššie spomínaným magnátom v tichosti opustit akciový trh. Vedeli niečo, čo ostatní ľudia nevedeli?
Uprostred padajúcich cien majetkov, rekordne vysokej nezamestnanosti (až 25%) a všadeprítomnej hmotnej núdze sa objavil spasiteľ, stelesňujúci prototyp politika, ktorý mal dominovať americkú politickú scénu nasledujúcich 80 rokov: oslavovaný štvornásobný prezident Franklin Delano Roosevelt.
Roosevelt bol zvolený za prezidenta na platforme kampaňe, ktorá tvrdila, že si poradí s neprijemnou krízou. Vyzbrojený makroekonomickými teóriami Johna Maynarda Keynesa vyhlásil, že problémy pochádzajú z poklesu niečoho, čomu Keynes hovoril "agregátny dopyt" - inými slovami, z toho, že si ľudia prestali požičiavať a míňať peniaze v ohromnom množstve, tak ako to robili v 20tych rokoch, z čoho vyplýval pokles dopytu po statkoch, čo tlačilo ceny statkov dole a nechávalo veľké množstvo produkčných kapacít nevyužitých a pracovníkov pôvodne v nich zamestnaních - bez práce a tým pádom bez peňazí. Riešenie bolo podľa Roosevelta jednoduché: doplniť chýbajúci agregátny dopyt expanzívnou fiškálnou politikou. Ja som Vás varoval, že príbeh je komplikovaný...Expanzívna fiškálna politika funguje inými slovami tak, že vláda začne míňať viac peňazí. A tak sa stalo. Vláda míňala na výstavbu ciest, železníc, vodných priehrad a začala sa angažovať v "ekonomike" čoraz viac.
Prirodzene, keď vláda začala míňať peniaze na veci, na ktoré nechcel míňať nikto iný, uprostred obrovskej nezamestnanosti a nízkych príjmov z daní, dlhy začali narastať. Ale Roosevelt sa nenechal zastrašiť a poradil si aj s týmto problémom. Vydal príkaz na zkonfiškovanie všetkého zlata držaného v osobnom vlastníctve občanmi USA. Trest za neposlúchnutie? Pokuta až 10 000 Dolárov (ekvivalent dnešných 180 000 Dolárov) a 10 rokov basy za vlastizradu. Následne nariadil zmenu hodnoty dolára (nezabúdajme, dolár bol v tej dobe ešte stále voľne vymeniteľný za pevne určené množstvo zlata) voči zlatu z 20,67$ za trójsku uncu na 35$ za trójsku uncu. Praktické, keď máte veľa dlhov. Éra stabilnej hodnoty peňazí sa rýchlo blížila ku koncu.
Keď si otvoríte akreditovanú učebnicu ekonomických dejín, pravdepodobne sa dozviete, že celý Rooseveltov balíček príkazov, zákazov a zásahov, kolektívne známy ako "New Deal" nakoniec pomohol ekonomiku postaviť na nohy. Opäť si dovolím nesúhlasiť s architektmi oficiálnej reality a poukázať na makroekonomické údaje z rokov 1933 - 1938, ktoré nepreukazujú prakticky žiadne oživenie americkej, či svetovej ekonomiky. Možno to malo niečo spoločné s protekcionistickými praktikami vyspelých krajín, ktoré pribrzdili svetový obchod nevídanou mierou. Nevyužívané produkčné kapacity sa začali využívať až s príchodom druhej svetovej vojny, z ktorej USA vyšli ako ekonomická superveľmoc extratriedy.
Po druhej svetovej vojne bola veľká časť sveta, vrátane jeho finančných systémov v troskách. A tak sa v roku 1944 stretli predstavitelia 44 krajín v americkom mestečku Bretton-Woods, aby sa dohodli na povojnovom usporiadaní svetového finančného systému. Výsledkom ich snaženia bol tzv. Bretton-Woodsky menový systém. Tento systém hovoril, že americký dolár bude naďalej vymeniteľný za zlato pri pomere 35 Dolárov na Trójsku uncu zlata (31,1g) a všetky ostatné svetové meny budú voľne vymeniteľné za dolár pomocou fixného výmenného kurzu. Držba zlata ako možnosť pre bežného človeka ustúpila ďalej smerom k nemožnosti.
Americká vláda sa zrazu ocitla v závideniahodnej pozícii. Ich infraštruktúra ostala nedotknutá svetovou vojnou, ich ekonomika bola najsilnejšia na svete a mali pod kontrolou dolár - de facto svetovú rezervnú menu. Americká vláda začala posledný menovaný fakt zneužívať vo svoj prospech, čo prekvapilo len ľudí, ktorí nedávali pozor a tí si to zrejme ani nevšimli. Začali tlačiť doláre ako na bežiacom páse a nakupovať za ne tovar a komodity po celom svete. Tento proces trval do roku 1971, kedy deklarované rezervy zlata americkej vlády uložené vo vysokobezpečnostnom objekte zvanom "Fort Knox" začali klesať alarmujúcou rýchlosťou a vtedajši americký prezident Nixon rozhodol, že dolár prestane byť vymeniteľný za zlato. Od tej doby nebolo zlato vo Fort Knoxe auditované. Možno tam žiadne zlato nie je.
Ani sme sa nenazdali a prešli sme od Aristotelovho zlata a striebra k celosvetovému finančnému systému krytému...ničím! Čo z toho vyplýva pre moju analýzu? Na posledných 40 rokov ekonomického vývoja a samotný bezprecedentný model svetového finančneho systému sa pozriem v druhej časti tejto plánovanej trilógie.
