Po odobratí odtlačkov zo všetkých desiatich prstov, pridelenia 5 loginov a hesiel a 4-hodinovej prednáške o ochrane informácií vo federálnom systéme dostanem privilégium pre vstup do tejto zvláštnej inštitúcie. Spolu s magnetickou kartou do prísne stráženého parkoviska. Nemusím ani stiahnuť okienko, prístroj zaznamená, že mám kartu v aute a brána sa roluje smerom nahor. Našťastie, lebo zasúvanie karty do prístroja mi robí značné problémy. Ako naposledy, ked som oň oškrela dvere auta. Musím priznať, že som zároveň zdravila okoloidúceho kolegu.
Na parkovisku ma zdraví policajt. Na každom poschodí je jeden. Tak isto aj na nemocničných chodbách. V noci ma niekedy vystrašia. Fakt, že majú neustále dôvod strážiť ma neukľudňuje. Napriek tomu vždy zaspím. I na pár minút, než ma zo spánku neúprosne vytrhne pípanie pagera. Služba trvá 30 hodín, každá voľná minúta sa musí využiť.
Svojím spôsobom mi táto inštitúcia pripomína Slovensko spred pár rokov. Zamestnanci sú platení štátom a nemôžu byť vyhodení. Čo je v tejto krajine veľmi nezvyčajné. Nikto sa tu neprepracuje. To je tiež veľmi nezvyčajné. Vybavenie čohokoľvek je strašne zdĺhavé a komplikované. Na schválenie akejkoľvek maličkosti je potrebné mať súhlas niekoľkých nadriadených funkcií. Úplne najväčšiu snahu tu každý vynakladá na to, aby to tak ostalo. Nám mladým a poväčšine ešte entuziastickým naivcom podkladajú tieto staré štruktúry polená pod nohy. Ale rafinovaným spôsobom, profesionálne, iné správanie sa tu totiž netoleruje.
Vstupujem do nemocnice, recepčný mi popraje dobré ráno, vystriem sa a vchádzam do výťahu. Zo steny v aule sa na mňa usmieva George W. Bush v nadživotnej veľkosti.
Ku šťastiu mi chýba už len liter kávy v plastikovom megapohári.
Veteráni sú zvláštni pacienti. Zatrpknutí a zmrzačení. Ak nie fyzicky, tak psychicky. Väčšinou oboje. Prejdú si peklom a vracajú sa domov ako hrdinovia. Lenže realita sa nestretá s očakávaniami.
V podstate sú v tejto spoločnosti tri skupiny ľudí. Rodiny, ktorých sa to priamo dotýka. Snažia sa ich pochopiť. Na Deň nezávislosti si kúpia basu piva a z terasy domu pozorujú ohňostroj. Nemôžu to pochopiť, nezažili to. Potom sú tí, ktorým je to jedno, veď si to predsa zvolili sami! A tí vzdelanejší s nadhľadom, ktorí sa za nich hanbia. Väčšina z nich sa nechala naverbovať, keď boli ešte deťmi. Šesťnásťroční "muži" z najchudobnejších štvrtí boli oslovení na ulici a bol im sľúbený zárobok, aký v ich vrstvách nikto nedostáva a hlavne zaručený spôsob ako sa stať hrdinomi. Národnými hrdinami.
Takmer všetci sú závislí na narkotikách či iných drogách. Máloktorí sa zaradia späť do spoločnosti. Väčšina z nich žije v útulkoch alebo na ulici. Službou vlasti si nezarobili na slušný život, majetky im medzičasom skonfiškovala banka či manželka, ktorá nemala nervy žiť s tou psychickou troskou s nočnými morami, ktorá ju zo spánku v imaginárnej sebaobrane dusí.
Volajú ma z oddelenia. Idem skontrolovat letargickú pacientku, ktorú previezli z jednotky intenzívnej starostlivosti. Bola tam kvôli problémom s dýchaním. Následok obezity. Váži 180 kíl. Chrápe, potom stíchne. Asi desať sekúnd je ticho, potom sa s vypätím všetkých síl s chrapotom zase nadýchne, nastáva dlhé ticho a takto to ide dookola. Snažím sa jej prihovoriť, ale iba zamrmle nezrozumiteľné slová. Začínam ju vyšetrovať. V telke v pozadí beží jedna z nespočetných reklám v rámci predvolebnej kampane. Hovorí McCain. Zrazu pacientka celkom zrozumiteľne vykríkne: „Shut up Bush!“. Usmejem sa a vravím: „Vy asi budete voliť Obamu, však?“ Pani sa na mňa pochybovačne pozrie a vraví: „Ak už pre nič iné, tak len preto, že tá koza (Palin) nie je dostatočne kvalifikovaná zastávať funkciu prezidenta, ak by tento starý šašo umrel.“ V duchu sa rehocem. Takže jej mozog nie je až tak nedokysličený.
Pravdou je, že v Detroite budú voľby ovplyvnené chudobou a farbou pleti kandidátov. Tentokrát to ale nie je na škodu. Dúfam, že nová vláda príde s politikou, ktorá šesťnásťročným mužom ponúkne iný spôsob ako sa stať hrdinami.
