Keď moc chutí

Písmo: A- | A+

Chutí moc? Ak áno, akú má chuť? A komu chutí? Alebo je to metafora?

Moc - Power - Macht

To, čo sa snažíme vyjadriť, keď hovoríme, že moc chutí, akokeby sme o nej hovorili, že má nejakú konkrétnu substancionálnu podobu. Akokeby sme si mohli do nej zahryznúť ako do jablka, ale nie je to tak, napriek tomu, každý rozumie, čo sa touto metaforou chce povedať.

Moc chutí a jej chuť vyplýva z pocitu, ktorý možno zakúsi aspoň raz v živote každý. Chuť, ktorá môže zaujať, ktorá môže byť paradoxne nepríjemná, ale aj chuť, ktorá môže opojiť a na ktorú si môžete zvyknúť ako na drogu.

Pocit však vzniká vo vzťahu subjekt - objekt, medzi človekom a človekom a nemusí ísť nevyhnutne o hierarchiu nadriadený podriadený. Nietzsche by povedal: "Svet je len vôľa k moci a inak nič. Ty si len vôľa k moci a inak nič." Tento starý filozof s kladivom mal ale pravdu len v jednom: a to v tom, že ku Macht (aby sa moc stala mocou), musí existovať voľa, a tým umožnil hovoriť o moci akokeby o žijúcej bytosti, akokeby o sile (čo už je na ďalšiu úvahu), ktorá vás strhne. A sám Nietzche len zachytil tú obrovskú zmenu, ktorá sa diala za jeho života a má korene ďaleko predtým. No jeho fatálnosť a všeobecnosť o moci nebola pravdivá, ale ponúkla návod na fascináciu pre tých, ktorí nepatria za katedry filozofov.

Power sa oddelila od authority. Vláda osôb bola nahradená správou vecí, ako by povedal Saint-Simon. Ostala len moc, holá moc a s ňou spojený holý vzťah, ktorý ale potreboval zahaliť a svoju skrýš našiel v moderných štátoch 20. storočia. Moc ztotalizovala a v najbesnešej podobe sa ukázala v totalitarizmoch minulého storočia. Jej ztotalizovaniu neunikol žiaden štát a politika postupne sama prijala nálepku (pre mňa tak hrozivú), že je len bojom o moc ...

Čo chcem povedať?

Ako to vyzerá vlastne dnes, keď novinári;publicisti; mimovládne organizácie; atď.,  tí tzv. watchdogs of democracy, sledujú každý krok politikov (urputnejšie tých vládnych), kde terminus technicus je zneužitie právo/moci verejného činiteľa? Je vôbec možné zaoberať sa nejakou/niekoho mocou bez toho, aby sme pochopili "moc vôbec"? Je to možné ak samotní kritici majú moc ovplyvňovať verejnú mienku, ďalší nový jav 20. storočia, a ich moc im chutí? Nedochádza len tak mimochodom ku kolízii, kde sa nabúravajú princípy ako hierarchie tak i check and ballances?

Keď sa pozriem na súčasnú vládu, tak sa mi, povedané veľmi jemne, žalúdok zdviha. A odpovedám na rečnícke otázky v danom konkrétnom prípade: ku kolízii nedochádza a nenabúrava sa žiadna hierarchia a nič ďalšie. Ak napríklad za minulej vlády nedochádzalo ku kolízii, stále treba vidieť nahotu moci a práve naopak, čím je upevňovanie moci a prisvojovanie si jej a to bez autority (nehovorím o legalite alebo legitimite) intenzívnejšie, tým treba byť v rovnostárskej demokracii viac na pozore, aj keď patríte ku konkurenčnej skupine, ktorá má moc i s rizikom, že sa ocitnete v situácii vice versa.

Ale deje sa tak? Veď konkurenčných skupín by voči monopolnej moci: ktorou je de facto súčasná vláda, malo byť viac, aspoň čo sa týka reálií Slovenska. Nie sú to len médiá a MVO, ktoré už predstavujú istý štandard, ale je to predsa opozícia v parlamente, orgáne, ktorý je u nás najvyšší, aj keď v tom mi môže hocikto oponovať. Lenže aj legislatívnu zložku má v rukách monopolná moc, ktorou je jediná strana SMER. Partizánske akcie môžu oslabiť túto nositeľku moci a osobitne jej hlavu - čiže predsedu strany. Ale keďže jediná zodpovednosť, ktorá existuje, je voči voličskej mase priaznivcov, nie je dôvod hľadať dôvody "ako utopiť doktora mráčka".

Nie to len o vláde

Vidieť tie psychosomatické kŕče v tvári vládnych predstaviteľov, žalostné resentimenty zo strany opozície, či sliedivé úškrny od watchdogov, celý tento mišmaš ... tak potom neprekvapí (ale to neznamená, že nezabolí), že v tvárach priateľov uzriete diabolské svietelko, ktoré im zasvietilo, keď si uvedomili, že majú moc, moc ovládnuť nevedomých za cennu najmenších obetí, bez zodpovednosti za zdeformovanie a zredukovanie ich sveta. Pocit narábať z človekom ako s tvárnou hmotou dáva modelárovi voľnosť upustiť od morálnych štandardov a hodnôt a samému pred sebou ospravedlniť aj nie zrovna kalé činny.

Mladí ľudia sú nejakým mne neznámym spôsobom jednak nachylní moci podľahnúť a byť ovládaným, ale jednak aj moc vykonávať a ovládať druhých a to priam až obsedatívne. Príležitosti na to sú: škola alebo nejaký druh organizovanosti, založený na hierarchii výkonu, prestíže a funkcie.

Namiesto záveru

Týchto mojich pár poznámok a otázok nesmerovalo k odsúdeniu moci, aj keď samotná je už zdiskreditovná a zdegenerovaná. O moci hovoríme aj v pozitívnych spojeniach. Podmienky sú však obskúrne a ťažko sa rozlišuje medzi čiernou a bielou, faktom totiž je, že nachádzame veľa odtieňov šedej.

Chuť moci a teda ako chutí, a či vôbec, sa vzťahuje ku individuu a ten ku tomu, voči ktorému alebo voči ktorým chce moc uplatniť, alebo má tú schopnosť ju uplatniť (na základe rôznych dôvodov a podmienok). Podstatné je naše slobodné rozhodnutie: AKO!.

Plávanie si situáciou bez zodpovednosti ale aj revolučné volanie z médií, nepomôže situácii ako takej a už vôbec nemôže rehabilitovať moc, hlavne nie keď skúsenosť nám akýkoľvek pozitívny signál vyvráti. To, čo však sa musíme snažiť dokázať, či už voči súčasnej vláde, ktorá je pre mňa pseudomocná, alebo voči protivníkom v boji o moc, alebo po moci chtivému manželovi, je pretrhnutie vzťahu objekt - subjekt.

V prípade SMER-u je odpoveď táto: izolovať od všetkých možných sfér vplyvu. Je to úloha ťažká, ak nie priam nemožná, ale netreba zabúdať, že aj napriek "fenomenálnym" úspechom SMER-u a jej predsedu v prieskumoch verejnej mienky, obľúbenosť nie je autorita. A to sa naburáva o veľa ľahšie. Zodpovední, pre ktorých je táto úloha pripravená, už by mohli, čo to urobiť.

Pravdepodobne to nebude mať nič spoločné s morálkou. A teraz vyslovím na obranu môj prvý cynizmus: ani táto vláda nič s morálkou spoločné nemá.

No nádej ostáva: politika síce nie je morálka, ale je aj o nej (bez by to bola čistá technológia a pravdepodobne by sme tu už neboli) a aby sa politická kultúra mohla budovať, musíme vedieť aj to čo je moc a čo ňou nie je, kedy dochádza k zneužívaniu moci a kedy nie a hlavne pokúsiť sa spojiť opäť moc s autoritou.

 

Skryť Zatvoriť reklamu