Konzervatívci, ku ktorým sa myslim radím aj ja, radi o sebe vyhlasujú, že ich myslenie je postoj a že nie je možné konzervatívne názory označiť nálepkou ideologické, čo v ponímaní konzervatícov má pejoratívny nádych.
V súčasnom svete konzervatívcov sa občas zdá, že priebeha súťaž, ktorú môžeme pomenovať "Kto je orechový konzervatívec". Aby som uviedla na pravú mieru, znamená to, že ide o boj kto je väčší alebo nebodaj lepší či jediný pravý konzervatívec. Tento boj však je hra na nulový súčet. V každom prípade to nebudú lepší či horší konzervatívci, ktorí vyhrajú v tejto hre, ale ideové či ideologické zoskupenia iného druhu, ktorí si nad hlúposťou konzervatívcov môžu mydliť ruky. Do akej miery si túto skutočnosť uvedomujú samotní konzervatívci je anketová otázka.
Nie je to však len možná prehra v hre, ktorá môže postihnúť konzervatívcov a to všetkých: kresťanských, občianskych, liberálnych a ktovieakých. Ďalším problémom je samotný koreň tohto sporu a to je, že do postojového svetonázoru začína presahovať už spomínaný idelogický postoj a z nenúteného súboru hodnôt a pravidiel sa môže stať všeobímajúca pravda, ktorá si bude uzuropovať právo na jediný výklad človeka a podľa toho prispôsobovať svoje konanie. To už začína zaváňať pochybnými prostriedkami a taktikami, ktoré vo svojej extrémnej podobe môžu viesť či už k oprášeným alebo zmutovaným formám totalitarizmu, dieťaťa modernej doby.
Pocit odlišnosti a s ním súvisia potreba odlíšiť sa je prirodzená tak isto akým je pocit niekam patriť a zdieľať spoločné myšlienky. Rovnako doležité je na poli politiky rozoznať, kto "kope za aký klub" a ani v prípade jednej strany nie je možné, aby sa všetci jej členovia, sympatizanti alebo predstavitelia zhodovali na sto percent v každej partikulárnej otázke. Ale ataky "orechových konzervatívcov" na tých menej konzervatívnych z dôvodu ich ideového purizmu a pocitu vlastnej dokonalosti len vyplnia podstatu starého príslovia. A tým je, že pýcha predchádza pád.
