O netradičných veciach - o každodennosti

Písmo: A- | A+

Pred pár rokmi som niekde čítala v krátkom sociologickom článku o každodennosti ako vraj o sociálnej (či sociologickej?) kategórii. Priznám sa, nepamätám si, kto to napísal a možno na tváry nejakého toho sociológa by bolo možné zbadať vedecký úškrn nad týmto mojím pokusom, čo to o tom napísať. Nuž, my ne-sociológovia, nevnímame každodennosť exaktne, ale skôr akosi bez pocitu definície.

Mám dojem, že nielen sociológovia, ale aj tu prítomní bežní blogeri, či čitatelia blogov, pokrútia hlavou nad mojim nasledujúcim "bludom". Ale akosi ma k tejto úvahe dostal môj kamarát. Niežeby som pociťovala nutkavý pocit vyjadriť čokoľvek ma napadne, aj keď tomu mnohí neveria. Z čista a jasna: toto je každodennosť moja.

Ale, aby som sa nezamotala na pol ceste medzi mytológiou a iróniou ... Každodennosť, kedysi tak nedefinovaná a predsa pociťovaná sa zdá, akoby sa vytratila nielen z môjho života, ale aj zo života mojich blízkych, známych a z tvár ľudí, ktorých stretávam v MHD mnohokrát čítam ten istý výraz - výraz straty každodennosti.

Deň za dňom nie uteká, ale letí, letí aspoň rýchlosťou zvuku a ja sa pýtam (a možno si tú otázku kladie aj hocikto z vás): Kde je tých 68 dní z tohto roka?Čo sa s nimi stalo?Teda, aby sa rozumelo: som dostatočne schopná vnímať faktor času, ale čo chcem povedať je, že všetko je zliate do jednej masy času, ktorá však nemá osobný rozmer. Nie je to o tom, že si poviem: Čo som za  to obdobie zažila? Nie, žiadne vnímanie pocitu slasti, rizika, uspokojenia, vášne a ani utilitaristický prepočet ...

Je to o vnímaní Dobra a Ordo - poriadku vo svojom živote ... nie nič nerobiacej harmónii, alebo nejakeho autoritatívneho stereotypu, ale žitia ako bytosti a nie ako tvora. Je to výhovorka, keď si hovorím, že na vine su vonkajšie sily? Alebo mám počúvať tých dobrodruhov, ktorí radia: Urči si svoje priority dievča? Akokeby existoval život len medzi dvoma extrémami: medzi odduševneným mechanizmom a medzi bohorovným egoizmom ... Odpoveď?? Hm.

Každodennosť nie je len sociologická kategória, ktorá svojím vedeckým zadefinovaním sa pokúša vystríha prstom nad tým, že keď strácame každodennosť - keď pomaly zhasíname alebo keď horíme ako požiar - strácame tým seba, možno pre niekoho Dušu, možno pre niekoho Nús alebo svoje vlastné humanitas.

Veľmi povrchne sa zdá, že ide naozaj len o vnímanie času a k tomu pridaného priestoru, ale nie je to tak ... a zároveň nie je možné hovoriť ani o tom, že každodennosť je opakom večnosti, ktoré obe stoja nad (mimo) čas. Každodennosť je súčasťou môjho "osobného" času a zároveň nie. Je to pocit, vôľa a rozumovanie nad svojim "raison d´etre". A nielen to, ale aj nachádzanie zmyslu a miesta v komplementárnom bytí s ostatnými ľudskými (ale aj božskými) bytosťami ako aj so samotným amor Dei - pre niekoho amor sui.

Asi takto nevedecky napísané, neboli tieto riadky určené sociológom ... asi takto dostatočne nefilozoficky, neboli tieto riadky určené filozofom a intelektuálom ... asi takto neodborne napísané, neboli určené odborníkom ... a asi takto nelaicky napísané, neboli určené ani laikom ...

Správna odpoveď totiž je, že boli určené mojej každodennosti, ktorú som po dlhom čase prežila.

Skryť Zatvoriť reklamu