Mám dojem, že nielen sociológovia, ale aj tu prítomní bežní blogeri, či čitatelia blogov, pokrútia hlavou nad mojim nasledujúcim "bludom". Ale akosi ma k tejto úvahe dostal môj kamarát. Niežeby som pociťovala nutkavý pocit vyjadriť čokoľvek ma napadne, aj keď tomu mnohí neveria. Z čista a jasna: toto je každodennosť moja.
Ale, aby som sa nezamotala na pol ceste medzi mytológiou a iróniou ... Každodennosť, kedysi tak nedefinovaná a predsa pociťovaná sa zdá, akoby sa vytratila nielen z môjho života, ale aj zo života mojich blízkych, známych a z tvár ľudí, ktorých stretávam v MHD mnohokrát čítam ten istý výraz - výraz straty každodennosti.
Deň za dňom nie uteká, ale letí, letí aspoň rýchlosťou zvuku a ja sa pýtam (a možno si tú otázku kladie aj hocikto z vás): Kde je tých 68 dní z tohto roka?Čo sa s nimi stalo?Teda, aby sa rozumelo: som dostatočne schopná vnímať faktor času, ale čo chcem povedať je, že všetko je zliate do jednej masy času, ktorá však nemá osobný rozmer. Nie je to o tom, že si poviem: Čo som za to obdobie zažila? Nie, žiadne vnímanie pocitu slasti, rizika, uspokojenia, vášne a ani utilitaristický prepočet ...
Je to o vnímaní Dobra a Ordo - poriadku vo svojom živote ... nie nič nerobiacej harmónii, alebo nejakeho autoritatívneho stereotypu, ale žitia ako bytosti a nie ako tvora. Je to výhovorka, keď si hovorím, že na vine su vonkajšie sily? Alebo mám počúvať tých dobrodruhov, ktorí radia: Urči si svoje priority dievča? Akokeby existoval život len medzi dvoma extrémami: medzi odduševneným mechanizmom a medzi bohorovným egoizmom ... Odpoveď?? Hm.
Každodennosť nie je len sociologická kategória, ktorá svojím vedeckým zadefinovaním sa pokúša vystríha prstom nad tým, že keď strácame každodennosť - keď pomaly zhasíname alebo keď horíme ako požiar - strácame tým seba, možno pre niekoho Dušu, možno pre niekoho Nús alebo svoje vlastné humanitas.
Veľmi povrchne sa zdá, že ide naozaj len o vnímanie času a k tomu pridaného priestoru, ale nie je to tak ... a zároveň nie je možné hovoriť ani o tom, že každodennosť je opakom večnosti, ktoré obe stoja nad (mimo) čas. Každodennosť je súčasťou môjho "osobného" času a zároveň nie. Je to pocit, vôľa a rozumovanie nad svojim "raison d´etre". A nielen to, ale aj nachádzanie zmyslu a miesta v komplementárnom bytí s ostatnými ľudskými (ale aj božskými) bytosťami ako aj so samotným amor Dei - pre niekoho amor sui.
Asi takto nevedecky napísané, neboli tieto riadky určené sociológom ... asi takto dostatočne nefilozoficky, neboli tieto riadky určené filozofom a intelektuálom ... asi takto neodborne napísané, neboli určené odborníkom ... a asi takto nelaicky napísané, neboli určené ani laikom ...
Správna odpoveď totiž je, že boli určené mojej každodennosti, ktorú som po dlhom čase prežila.
