Včera sa STV v diskusii Pod lampou venovala otázke kultúry. Tá diskusia presne pomenovala problémy slovenskej kultúry. Spoliahanie sa na štát, ktorý by mal celú situáciu vyriešiť. Ako ale môže štát urobiť poriadok v kultúre? Môže štát rozhodnúť za mňa, aké si mám nájsť zamestnanie? Je to choré vnímanie a ten, kto včera pozeral Dvojku, už nemôže tvrdiť, že za stav kultúry je zodpovedná politická reprezentácia. Ja by som zašiel možno ešte ďalej. Exminister kultúry hovoril o kríze tvorivosti od roku 1989. Ja by som sa nebál (našťastie nie som minister ani poslanec) povedať, že kríza trvá od roku 1970. A ak by som mal byť principiálny a opomenul by som zázračné šesťdesiate roky, tak by som označil slovenskú kultúru za krízovú od čias jej vzniku. Je tu príliš málo ľudí, ktorí sú konzervovaní a navzájom utvrdzovaní v sebaklame, že za zlý stav môže externé prostredie (politici, prípadne peniaze, Česi, Maďari, Turci atď).
Pritom každý absolvent VŠMU dobre vie, koľko tamojší učitelia obetujú pre študentov času, ako musia odmietať vedľajšie kšefty len preto, aby trávili plnohodnotné semináre so svojimi študentami. Študenti, nakazení touto neuveriteľne tvorivou a najmä žičlivou atmosférou chodia na všetky hodiny, pretože si vážia, že vzdelanie majú na rozdiel od svojich kolegov takmer všade vo svete zadarmo. Chcú sa od učiteľov učiť, pýtajú sa svojich pedagógov a tešia sa z každého slova, ktoré ich pedagóg vysloví. Pretože samozrejme, študenti svojich pedagógov bezvýhradne rešpektujú. Veď sú to až na výnimky všetko ľudia, ktorí vo filme už čo to dokázali, pozná ich takmer celý svet a ich práca je vysoko cenená. A ich prednášky sú veľmi zaujímavé. Hriech vymeškať čo i len jednu...
Ako sa môžeme toľko čudovať? Ako je možné, že kultúrne elity nerozumejú starej pravde zhrnutej do hesla "Akí ľudia, taký štát." Kto iný by tu mal určovať, čo majú ľudia pozerať, čo televízie vysielať, ak nie trh, slobodná súťaž. Diváci, ktorí sami vytvárajú dopyt po tom, či onom. Som presvedčený, že ak by vznikol kvalitný film (a on raz za čas vznikne), ľudia to ohodnotia. Rovnako tak, ako ľudia chodia viac do divadla na dobré predstavenie, či si kupujú dobré knihy viac ako ostatné. Samozrejme, vždy sa bude viac predávať romantický brak ako Dostojevskij a vždy sa bude navštevovať viac divadelný muzikál ako klasická tragédia. To sú nesúmerateľné kategórie. Relácia Pod lampou predsa nemôže súťažiť s pogramom Mojsejovci, ale s podobnými diskusiami. To je prirodzené, že nedáte vedľa seba súťažiť boxera a tenistu. Aj takáto demagógia tam včera odznela. No čo už. To, že priemerný vkus sa blíži tam, kam sa blíži, nie je problém politiky. Ale kultúry ako takej. Alternatívu zábave predsa nevytvorí politika, ani inštitúcia, ale konkrétny jednotlivec alebo tím ľudí, ktorý vymyslí to "niečo iné".
Po včerajšku som sa definitívne utvrdil v názore, že najväčší problém našej kultúry je kultúra sama...
