Ak sa Japonca spýtate, či už navštívil Fudži-san (alebo Fudži-jamu), hrdo odpovie, že áno. Ak sa ho ale spýtate, či sa tam ešte niekedy chystá, väčšinou sa s nepochopením spýta, prečo.
Výstup na horu Fudži je náročný. Ak sa rozhodnete začať z úpätia hory, čaká vás vyše 3000 metrov prevýšenia a desať záchytných staníc. Aj preto väčšina (99 a viac percent) Japoncov začína výstup na piatej stanici, ktorá sa nachádza vo výške približne 2000 metrov. Až do tejto výšky je možné sa dostať autom, prípadne linkovým autobusom.
Náš národ je ale turisticky veľmi zdatný, preto je lepšou alternatívou začať úplne dole. Hora má viacero vstupných brán. Ak začneme výstup z Fudži-jošidy, ako vstupnú bránu k hore použijeme šintoistickú svätyňu Fudži Sengen. Ak vieme ako, oslovíme bohyňu Konohana Sakuya Hime a nestrácame čas, pretože máme pred sebou aspoň 10 hodín namáhavého výstupu. Ak chceme vidieť z vrcholu východ slnka, znamená to, že by práve mohlo byť tak šesť hodín večer a o chvíľku sa zotmie.
Po hodine rýchlej chôdze je úplná tma a ocitáme sa v lese (doposiaľ sme šli po asfaltovej ceste). Preto dúfame, že sme si nezabudli pribaliť poriadnu baterku. V lese absolvujeme nasledujúce tri hodiny, so štastím sa niekedy okolo desiatej občerstvíme na piatej stanici a pri pohľade nahor onemieme v úžase.
Dovolím si krátku odbočku ohľadom termínu výstupu. Ideálny termín na výstup je júl-august. Vtedy je počasie najmiernejšie, vrchol je bez snehu a túra pre nás najznesiteľnejšia. Touto radou sa ale riadi celé Japonsko, preto je v týchto mesiacoch hora doslova preľudňená. Pri pohľade nahor z piatej stanice vidíme tisíce malých svetielok, ktoré tvoria nekonečného hada sunúceho sa pomaly k vrcholu. Ako (ne)liezť na Fudži v decembri píše turista z Čiech.
Zaradíme sa teda do zástupu a postupujeme k vrcholu. Slabší jedinci (ja) majú už v tejto výške problémy s aklimatizáciou - mierne zvýšená teplota, kašeľ, zimnica. Pri chôdzi v zástupe ale človek pochopí, aká je sila davu. Už by aj zastal a odpočinul si, ale keď vedľa vás kráča sedemdesiatročný pán a vládze, tak prečo vy nie. Terén, ktorým postupujeme, je už úplne zbavený porastu, len skaly a prach.
Postupne míňame šiestu, siedmu, ... stanicu. Na každej si na chvíľku posedíme, dáme si čaj, alebo horúcu čokoládu a niečo zahryzneme. Postupne sa ochladzuje, teplota na vrchole je až o 20 stupňov nižšia, než na úpätí. Cesta, po ktorej ideme, je tvorená prachom a štrkom zo stuhnutej lávy - tufu. Ak trpíme respiračnými problémami z nadmorskej výšky, ani tento prach nám veľmi na nálade nepridá. Ale hviezdy sú naozaj bližšie než kedykoľvek predtým ...
Blíži sa vrchol. Posledných 400 výškových metrov je už viac o lezení, než o chôdzi. Poháňaní brieždením naberieme posledné sily a - niečo pred štvrtou sme na vrchole. Víta nás odpočinková chata, obchod so suvenírmi, pár zaparkovaných buldozérov a davy ľudí, ktorí sa zhlukujú na východnej strane takmer 200 metrov hlbokého krátera.
Prichádza totiž východ slnka - očakávané divadlo. Pravdupovediac, je rovnaké ako tisíc iných východov. Jedinečné je len šťastným pocitom z toho, že sme dokázali vyliezť na najvyššiu horu Japonska. Po predstavení, občerstvení a krátkom spánku sa vydáme na cestu nadol.
Nadol sa kráča oveľa rýchlejšie. Cesta je, okrem najvyšších 400 metrov, oddelená od cesty nahor, aby si ľudia navzájom neprekážali. Z piatej stanice nasadneme na autobus a môžeme si gratulovať, pretože v tejto chvíli je hora Fudži zdolaná.
Na záver ešte tip. Asi 10 km od Fudži-jošidy sa nachádza obrovský zábavný park Fudžiland, v ktorom je najväčší (a svojho času najrýchlejší na svete) japonský roller-coaster . Oplatí sa vyskúšať.
