Opäť raz stratený v preklade. Zoznam autorových rubrík: Zo života v Japonsku, Cestovanie po Japonsku, Cestovanie, Veda a školstvo, Súkromne, Nezaradené
Väčšinou o politike nediskutujem a už vôbec o nej nepíšem. Dôvody sú prozaické – nepíšem o niečom, v čom sa nevyznám a čo sa mi pravdupovediac hnusí. No tentokrát je nutkanie silnejšie než moje zásady a môj prirodzený odpor. Je to spôsobené mojím narastajúcim vekom, poslednými udalosťami na kórejskom polostrove a taktiež v strednej Európe.
Najobávanejším zvieraťom Hokkaida je medveď. A tým nemyslím tých malých medvedíkov, čo žijú na Honšú, ale pravé a nefalšované tristokilogramové hnedé medvediská, ktoré (ak by im došli maliny a hranostaje) by sa ľuďmi mohli pokojne aj živiť. Dnes druhá časť mojich cestovateľských zážitkov zo severu Japonska.
Surfovanie nie je sranda, hlavne pre nás suchozemcov. Tým nemám na mysli, že to nie je zábava, alebo že je to nebezpečné. Skôr vás chcem upozorniť na to, že ak chcete začať surfovať, určite to spravte na vhodnej pláži vo vhodný čas a najlepšie s niekým, kto sa v tom vyzná. Viem to preto, lebo žiadnu z týchto vecí som nemal. Vďaka tomu som si na vlastnej koži vyskúšal všetky nástrahy a takto posilnený sa môžem teraz s vami podeliť o skutočne hodnotné poznatky.
Mám rád roadtripy, dlhé dni potulovania sa z kempu do kempu, večerné stavanie stanu, scenérie, ktoré sa každodenne menia a pri tom dobrú náladu, aspoň v rámci možností. Výber destinácie je rovnako dôležitý ako výber termínu a posádky. Týždeň Obon začiatkom augusta je japonskou obdobou nášho sviatku zosnulých a už tradičným dovolenkovým týždňom celej krajiny.
Noviny nás denne zásobujú aktuálnymi katastrofami, zemetraseniami, vlnami tsunami, tajfúnmi, požiarmi a najnovšie aj infekčnou chrípkou H1N1. Mohlo by sa až zdať, že ide o šírenie paniky, veď väčšina z tých informácií s nami nemá žiaden súvis a len zbytočne zaťažuje naše už tak ťažko skúšané mysle. S novou chrípkou si v Japonsku lámu hlavu už dlhší čas a v podstate by sa niektoré stavy dali nazvať až panikou.
V prvom a zároveň minulom dieli môjho cestovateľského antizápisníka sme presvišťali po povrchu mojich trochu traumatických zážitkov z mesta, ktoré sa hrdo nazýva bránou do Číny. Geografická poloha na juhovýchode krajiny blízko ústia rieky Jang'c dáva Šanghaju skvelé podmienky pre rast. Bohužiaľ sa na jeho prostredí výrazne podpísala šialená industrializácia regiónu a tak namiesto druhého Singapuru tu vyrastá mesto plné prachu, špiny, smogu a ktovie čoho ešte.
Po tom, čo dnes napíšem, ma všetci sinológovia a sinofili nebudú mať asi veľmi v láske. Aj keď neviem, ako sa povie hovno po latinsky na päť, stolicu rozpoznám, či už je pohodená v strede chodníku, vkusne uložená na dne pisoáru, alebo práve padá do odpadkového koša. Áno, dnes to bude aj o fekálnom stredoveku v Číne.
Ako väčšina mne známych ľudí, zložil som skúšky na vodičák ešte kedysi v osemnástich, v hlboko gymnaziálnych a bezstarostných časoch. Na rozheganom Favorite, na dôvažok poháňanom plynom. Veta "Nešpekulujce a robce, co mace, bo sebe vystupice!"1) zostane hlboko zakorenená v mysliach všetkých mojich vtedajších spolužiakov. Samotná skúška nepredstavovala žiadne športové zážitky, iba písomný test a polhodinovú jazdu Prešovom. Človek mal tesne pred maturami, takže to bola prvá taká trochu väčšia skúška života.
Odkedy viem, že existuje RSS (čo je kratšie, než by ste si mysleli), naplánoval som svoj návrat na blog pomocou tejto vychytávky. Oslovujem teda tých z vás, ktorí ma omylom ponechali vo svojej RSS čítačke. Ak si ešte pamätáte, pred štyri a pol rokmi som si začal svoj tvorivý pretlak, svoju fascináciu a frustráciu z Japonska a ďalších vecí pravidelne vybíjať na tomto servri.
Sme tu napriek "Superstar". Hráme hudbu a baví nás to. Hudba nás živí, ale nezostávame jej nič dlžní. Všetky tieto heslá sedia na prešovskú kapelu Chiki liki tu-a, ktorá sa opäť raz ukázala v dobrom svetle v neďalekom zahraničí. Ich imidž spred desiatich rokov je dobrý aj dnes. Nepotrebujú vyzerať ako slovenská kópia Davida Bowieho (Laco Lučenič), populárny neopunk (Iné kafe), alebo napodobovať čokoľvek iné. Sú svoji.
Oblasť nanosveta je pre väčšinu ľudí vzdialenejšia než oblasti vzdialeného vesmíru. Isteže, každý môže voľným okom večer na oblohe vidieť objekty, ktoré sú od nás ďalej, než si dokážeme predstaviť. Iba málokto mal ale možnosť presvedčiť sa na vlastné oči o atomárnej štruktúre látok. Dnes sa nebudem venovať všetkým aspektom nanosveta - na mušku si vezmem iba budovanie 3D nanoštruktúr.
Je to raz tak - všetko je relatívne. Rok môže trvať celú večnosť, ale môže aj uplynúť ako voda. Ešte som sa nestihol poriadne spamätať z posledného nabitého pracovného mesiaca a ocitol som sa opäť na kontinente, ktorý hrdo nazývame starým. Japonsko však môže každý stretnúť aj pred svojim domom, stačí iba trochu snahy.
Vedec je povolanie, ako každé iné. Smetiari zavčas rána trieskajú odpadkovými košmi, pekári makajú celú noc, aby sme mali ráno čerstvé pečivo, učitelia strácajú nervy so svojimi žiakmi. Experimentátor to má podobné - ak treba, strávi v laboratóriu celú noc, aby nadránom mohol poriadne kopnúť do aparatúry, ktorá sa opäť pokazila a ktorá mu každý deň uberie rok života.
O Roppongi, najznámejšej tókijskej klubovej štvrti, som už písal. Lákalo ma vrátiť sa sem, až bude teplejšie a ulice ožijú. Splnilo sa to minulú sobotu.
Včera som si zmenil pozadie na pracovnej ploche mojich služobných Windows. Po dlhej dobe na mňa spoza ikoniek nezazerá žiaden superšportový automobil v agresívne červenej farbe zaparkovaný v púšti, alebo pri mori. Než vám poviem, za čo som zamenil hladké aerodynamické línie, zamyslite sa, prečo máte na ploche práve to, čo máte...
Máte alergiu na peľ ? Chystáte sa do Japonska ? Ak ste aspoň na jednu z týchto otázok odpovedali áno, je tento článok určený práve vám.
Zrazu svetlo. Mike Ronwill precitol ako za život už mnohokrát. Prebúdzanie z kryospánku je nepríjemné, ale dá sa na to zvyknúť. Počítač skontroloval Mikove životné funkcie a on konečne mohol opustiť lôžko. Jeho prvé kroky smerovali podľa platných predpisov priamo do riadiaceho centra.
Nikdy som nebol v Indii a pravdepodobne sa tam ani nikdy nedostanem. Neviem veľa o indických zvykoch, ale fascinuje ma pozorovať Indov vo svojom okolí. Ich spôsob života, ich spoločenstvo a ich komunikáciu s ostanými ľuďmi.
Návšteva Tokia je po pristátí na medzinárodnom letisku Narita často prvým kontaktom turistu s Japonskom. Tokio nerovná sa Japonsko, dokonca veľa vecí je tu úplne naopak. Napriek všetkým jeho tienistým stránkam si môže človek toto mesto zamilovať. Aj vďaka malým príhodám, ako sú tieto...
Myslím, že toto bude posledný diel maličkostí, ktoré uverejním. Aj keď ma Japonsko ešte stále fascinuje, začínam byť k jeho odlišnostiam nevšímavý a beriem ich ako samozrejmosť. S námetmi mi dnes pomáhal môj kamarát Vladislav Gajdošík a spolupracovníčka Jarka Lichač.
