Do Tokia sme vyrazili v čisto slovanskej zostave, takže medzi nami chýbala poriadna jazyková bariéra. Alkohol je v baroch Roppongi veľmi drahý - hlavne pre ľudí s východoeurópskym rozpočtom a východoeurópskou alkoholickou výdržou. Našťastie neďaleko na Roppongi-dori je špecializovaný obchod s alkoholom, v ktorom fľaša vodky stojí menej než jeden drink v bare. Vybavení poľskou Žubrówkou a fľaštičkami ume-šu (slivkového vína) sme sa vrhli do víru zábavy.
Ako prvý sme opäť navštívili bar a klub Gas Panic. Ani tentokrát nás nedokázal udržať dlhšie než do konca "happy hour", a preto sme sa čoskoro ocitli zase na ulici. Tam to žilo a vrelo. Trochu sme si otupili pohľady poľským destilátom a poobzerali sa po ďalšom podniku. Presviedčacie metódy černošských zamestnancov boli tentokrát omnoho účinnejšie, takže sme neprešli viac než desať metrov a boli sme vtiahnutí do ďalšieho podniku.
Od tej chvíle sme navštívili ešte viacero klubov. Keďže všade hral hip-hop, celkom som sa nudil a skôr som pozoroval ľudí. Obsluha bola málokedy japonská, najviac boli zastúpení Afričania, Indi, Austrálčania a Európania. Boli slušní, ale neústupčiví - kto nekupuje drinky, nemá v ich klube čo pohľadávať. Zastúpenie ľudí na ulici bolo tiež zaujímavé. Od černošských propagátorov nočných barov, cez thajské masérky až po príslušníčky najstaršieho remesla.
Zajímavý a smutný bol pohľad na dve vysoké blondýny. Jedna mladá, vyzývavo oblečená, druhá stará a pravdepodobne matka prvej. Mali svoju trasu, po ktorej sa prechádzali od ôsmej večer až do rána. Ktovie koľko mali klientov v ten večer...
Najviac som sa tešil na opätovnú návštevu baru Geronimo, kde som pred troma mesiacmi strávil väčšiu časť noci. Jednak som si konečne chcel oddýchnuť od hiphopových rytmov, jednak som dúfal, že niektorých návštevníkov stretnem podruhýkrát. Moje tušenie ma neklamalo. Údajná matematička od minula sedela za barovým pultom a tentokrát tak veľmi "matematicky" nevyzerala. Asi zmenila povolanie... Bar bol ale preplnený ešte viac, než minule, preto sme v ňom veľmi dlho nevydržali.
Okolo tretej nadránom náš ukrajinský kolega dostal skvelý nápad a pozval nás všetkých na thajskú masáž. Skvele mi uvolnila chrbát a nožné svaly. Keď ma masérka prevrátila na chrbát, začalo to byť trošku podozrivé, ale ešte stále v pohode. Bol som taký uvoľnený, že som ani nepochopil jej niekoľkonásobné pýtanie sa na "special massage". Až, keď som zistil o čo ide, zdvorilo som odmietol a pobral sa pomaly do čakárne. Ďalší členovia posádky postupne prichádzali - zo štyroch dostali špeciálnu masáž dvaja. Za desaťtisíc jenov každý.
Masáž nám odobrala posledné sily a ráno sa už nezadržateľne blížilo. Posledný klub, káva, pizza a šlo sa domov. V Roppongi nie je zle, ale navštíviť ho dvakrát za život je pre mňa až-až.
