Sakury v Ueno Parku
|
Bude to už pomaly mesiac, čo sakury odkvitli. Maximum kvitnutia je relatívne krátke obdobie, menej než týždeň. V inkriminovaný víkend som sa teda vydal do Tokia, aby som pozoroval Japoncov, ako obdivujú sakury. Ueno park je jeden z najväčších v Tokiu a obsahuje tisíce okrasných stromov. Vlakom som dorazil do stanice Ueno niečo pred dvanástou a hneď sa mi niečo nepozdávalo. Východ zo stanice smerom do parku bol totálne upchatý. Asi piati zriadenci železníc sa snažili dav koordinovať a vpúsťať ho po častiach do parku. To bola silná káva aj na mňa, odchovaného v slovenskej MHD. Zvolil som iný exit a zamieril okľukou do parku. Davy ľudí kam oko dovidí. Fotil som, čo sa dalo. Japonských fotografov bolo taktiež neúrekom, od amatérov až po profesionálov. Jeden profík mi požičal rebrík, takže sa mi podarilo urobiť jednu fotku z nadhľadu. Pod sakurami boli rozprestreté veľké igelity a na nich piknikovali mladí Japonci. Všade hluk, pomaly sunúci sa Japonci, všetky hlavy natočené smerom nahor do korún stromov. Bolo to nepríjemné a príjemné zároveň. Davová psychóza z čohosi tak jednoduchého, ako kvitnutie stromu.
Punkeri zo Šindžuku
|
Šindžuku je tokijská štvrť známa vysokými budovami, obchodnými centrami, veľkou železničnou stanicou, drahými hotelmi a je miestom, kde možete v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu nahmatať živý tep mesta. Minulý víkend som tade s fotoaparátom prechádzal okolo desiatej večer. Punková kapela v typickej zostave si práve rozkladala aparatúru, mikrofóny a chystala sa naštartovať benzínový generátor elektriny. Mal som hlad, tak som si zbehol niečo kúpiť a ponáhľal som sa späť. Chlapci už hrali, neboli však sami. Miestnej polícii sa nepozdával hluk na hlavnej ulici a jej príslušníci sa snažili "koncert" prerušiť. Kapela hrala ďalej, jej manažér držal policajtov v dištance. Začalo to vyzerať hrozivo, dokonca sa zdalo, že dôjde ku aplikácii niektorého z bojových umení. Nakoniec partička odohrala skladbu, basák vztýčil nad hlavu nápis The Beat Generation a rozlúčil sa s publikom. A ja som sa ponáhľal preč, aby som stihol posledný autobus do Tsukuby.
Fotenie v Odaibe
|
Dostať sa do Odaiby nie je také jednoduché. Hlavne vtedy, ak sa spoliehate na vlastné sily a používate iba JR linky. Do Odaiby totiž nechodia vlaky, je spojená s centrom iba jednokoľajkou. Do Odaiby som sa chcel vydať už dávno kvôli Rainbow Bridge - veľkému lanovému mostu. Aj keď fotenie architektúry nie je mojím úplným hobby, čosi tak veľkolepé som si nechcel nechať ujsť. V jeden podvečer sa mi konečne podarilo dostať sa do správnej polohy vzhľadom k mostu a začal som fotiť. Neďaleko odo mňa fotil Japonec, ale nefotil most. Objektív mal namierený úplne iným smerom a fotil akési žeriavy v diaľke. Fotil som ďalej most a keď slnko úplne zapadlo, prehodil som s fotografom zopár slov. Ukázal mi fotku, ktorú urobil v ten deň ráno. Vypadol mi zvuk a prestal som sa diviť, že nefotil čosi tak triviálne, ako osvetlený most. Aj jeho večerné fotky boli skvelé. Na tmavej kontúre mesta dokázal nájsť výrez, ktorý vyrazí dych každému, kto sa na fotku pozrie. Bol to skrátka pán fotograf.
Nákupy v Akihabare (alias japonské mapy)
|
O Akihabare som už písal . Ak chce človek nakúpiť naozaj za najnižšiu cenu, je dobré nájsť si príslušný obchod aj s cenou dopredu na internete. V Akihabare som bol už viackrát a poznám ju celkom obstojne. Preto ak nájdem na internete nový obchod, mapku s prístupom k nemu si len pozriem a spolieham sa na svoj orientačný zmysel. Japonské mapky majú ale jednu vychytávku. Sever nesmeruje vždy nahor. Občas býva sever na mape označený šípkou, občas ale nemáte žiadnu oporu vo svetových stranách. Navyše mapy umiestnené v uliciach Tokia sú orientované vždy smerom, ktorým sa dívate. To znamená, že vľavo na mape je vľavo aj v skutočnosti. Takže hmlistá spomienka na mapku z internetu mi bola už veľakrát úplne nanič.
