Po tom, čo som neprestúpil do správneho vlaku v Mite, som sa ocitol na trase k ďalším vodopádom, ktoré sú pri meste Iwaki v prefektúre Fukušima. Nádeje na návštevu najväčších vodopádov v krajine som sa ešte nevzdal a tak som študoval nákres JR liniek, ktorý visí v každom vozni. Všimla si ma sympatická staršia pani a veľmi dobrou angličtinou sa ma spýtala, či nepotrebujem pomôcť. Zachoval som sa typicky a hrdo som odvetil, že nie, že som v pohode.
Onedlho sa železničná trať dostala veľmi blízko pobrežia Tichého Oceánu a ja som vedel, že dnes už žiadne vodopády vidieť nechcem. Využil som predchádzajúceho kontaktu s milou Japonkou a spýtal sa jej na nejakú peknú pláž, kde by som mohol stráviť slnečné odpoludnie. Dostala ma tým, že na ďalšej stanici vystupuje a že má namierené do čarovného skalistého zálivu. A vraj ak chcem, bude rada, ak pôjdem s ňou. Takej ponuke sa nedalo odolať.
|
Po vystúpení z vlaku sme si vzali taxík na asi 5km vzdialené pobrežie. Podľa japonských zvykov sme sa o cenu taxíku mali rozdeliť, bol som však rýchlejší a tak som, ako správny slovenský džentlmen, zaplatil ja. Medzitým sme sa už ako-tak spoznali a ja som vedel, že má 77 rokov, rakovinu, narodila sa a celý život žila v Tokiu a nemá žiadnu rodinu. Keď sme sa dostali na pobrežie, pohľad na more ma uchvátil. Po chvíli mi pani začala ukazovať, ktorým smerom je Kalifornia, ktorým Denver... A ako je u dôchodcov zvykom, začala spomínať.
Na druhú svetovú vojnu. Na to, ako pracovala v továrni na výrobu lietadiel a mala na starosti výrobu Pitotových trubíc. Ako vyrábali balóny, na ktoré vešali bomby a ktoré posielali ponad Tichý oceán, aby padali na hlavu Američanom. Zo spomienok ju vytrhol pohľad na Matsušimu, ktorá sa matne rysovala na severnom horizonte. Matsušima je jednou z troch najkrajších scenérií v Japonsku, aj keď z Izury (tak sa nazáva miesto, kde sme boli) sa to nezdalo.
|
Pomaly sme sa presunuli na neďaleký útes, odkiaľ som urobil aj túto fotku. Zatiaľ som sa dozvedel, ako pani bojuje s rakovinou. Ako prestala brať všetky lieky, denne chodí na masáže, zdravo je a veľa cestuje. Rozpovedala mi toho naozaj veľa, nepamätám si možno ani polovicu, ale každá jej príhoda stála za to. Bola rada, že to má komu hovoriť a ja som bol rád, že to hovorí mne.
Čas pokročil, išli sme sa najesť a potom pomaly na vlak. Trojhodinová cesta nazad uplynula ako voda. Posťažovala sa mi na Rusov, pretože bývala v blízkosti ruskej ambasády a mala ich prekuknutých. Okrem toho som sa dozvedel, že je zo samurajského rodu. Dostali sme sa k tejto téme veľmi paradoxne - cez šaty. Japonci chodia dnes už veľmi zriedkavo oblečení v kimonách, častejšie majú džínsy a mikiny Adidas. Kedysi ale bolo už podľa samotného odevu poznať nielen spoločenskú vrstvu a bohatstvo dotyčného, ale aj cieľ jeho putovania. Iné kimono sa nosilo na nákup, iné do práce, iné do kaviarne. Dni sa menia...
V stanici Arakawaoki sme sa rozlúčili a obom nám ostala príjemná spomienka na strávené odpoludnie. A adresa pre dopisovanie.
