Aby sme zistili, prečo je japonská hudba tak odlišná, musíme sa obzrieť trošku do histórie. Nebojte, nemusíme ísť až tak ďaleko, stačí sto rokov. To je totiž približne doba, počas ktorej do Japonska prúdi hudba zo západu. A moderná japonská hudba je západnou priamo ovplyvnená.
Dlhý dištanc týchto dvoch úplne odlišných kultúr spôsobuje, že japonská moderná hudba znie tak trochu divne. Ak máte cez obed pustené rádio, vypočujete si napodobeniny Erosa Ramazzotiho, Bryana Adamsa a ďalších popových idolov. Taktiež zakopnete o soulových spevákov, o čisto rockové kapely, ale aj metalové, alebo hiphopové zoskupenia. Našincovi ale stále čosi na tej muzike nesedí.
Až po dlhom bádaní som zistil, že to, čo vadí najviac mne, je jednoduchosť. Ohrané motívy, tuctové aranžmá, vo väčšine piesní poľahky doplníte polovicu melódie, keby vám ju nepustili celú. Zdalo by sa, že hudba sa dá naočkovať podobne, ako bola nám naočkovaná americká kultúra pomocou hollywoodskych trhákov. Ale asi nedá ... v hudbe je toho zakomponovaného oveľa viac, než v pohyblivých obrázkoch, je tam oveľa viac z vnútra človeka, viac jeho pocitov.
Asi preto sa Japoncom ich pop páči. Sú totiž v tomto smere iní, než my - ich hudobné cítenie je naladené odlišne od našeho. Je to rovnaký príklad, ako keď vidíte tancovať salsu kolumbijský pár a japonca s číňankou. Aj keby boli zamaskovaní najsofistikovanejšími metódami, odhalili by ste ich do dvoch sekúnd.
