Mať slovenský preukaz nie je na zahodenie, ale má svoje limity. Ďalšiu interakciu s vodičskými skúškami som mal vo veku 21 v Ohio, USA. Kedže sme dochádzali denne do práce autom popri úrade, kde sa dali takéto skúšky robiť, rozhodli sme sa s kamošom, že za pokus nič nedáme a spravíme si americké preukazy. V skutočnosti to aj bola pravda - až do vydania preukazu sa nič neplatilo.
Skúšky prebehli až podozrivo ľahko a hladko. Háčik nás čakal až na úplnom konci - podmienkou na vydanie preukazu v Ohio, ktorú sme nespĺňali, bola dĺžka pobytu aspoň 6 mesiacov. Každopádne, skúsenosť to bola vcelku príjemná. Od testov cez jazdu až po očné skúšky, všetko bolo rýchle a bez stresu.
Všetky tieto zážitky sú pre mňa ako z praveku, veď je to už 8 rokov. O osvieženie spomienok sa postaral dopravný inšpektorát v Mite, hlavnom meste japonskej prefektúry Ibaraki. A to hneď trikrát. Japonské zákony umožňujú jazdiť na medzinárodný vodičský preukaz iba jeden rok, takže skôr či neskôr sa s ich testovacím systémom stretne každý cudzinec.
Bol som varovaný, bol som varovaný veľakrát, pred asi milión vecami, ktoré treba dodržať, aby človek prešiel. Ale som naivný a nepoučiteľný. Môj ešte stále relatívne zdravý rozum mi totiž vravel, že pri skúškach na vodičský preukaz sa požadujú znalosti jazdy motorovým vozidlom. Ach, ja rojko.
Pokus 1.
Poctivo som si naštudoval všetky anglicky dostupné články o skúškach, našiel som si mapku cvičiska, na ktorom sa bude jazdiť, prešiel som si všetky úkony, ktoré treba spraviť pred začatím jazdy. Hneď prvá perlička - naozaj neviem, či je to kontrolované, ale všetci cudzinci pred nástupom do auta vykonávajú pri skúške tieto kroky:
pred príchodom k vozidlu sa pozrú napravo, naľavo aj pod auto
prejdú k prednej časti vozidla a pozrú sa pod auto
prejdú k pravej strane a pozrú sa pod auto
prejdú dozadu a pozrú sa viete kam
nakoniec sa presunú k vodičovým dverám, pozrú dopredu a dozadu a nastúpia
Najveselšie na tom je, že to robí úplne každý, desiatky ľudí, jeden po druhom. Po tomto zaklínacom rituále prichádzajú ďalšie povinné cviky v interiéri vozidla, ale tie už si dokážete predstaviť hádam aj sami. Rozhegané sedadlo a úplne debilne nastavené spätné zrkadlá dávajú tušiť, že ľudia pred vami odviedli naozaj kvalitnú robotu.
Nebudem vás napínať, prvýkrát mi víťazstvo ušlo o ten najtenší vlások. Mal som síce najlepší čas zo všetkých, ale komisárovi sa moja športová jazda v zákrute - 11 km/h - zdala prirýchla.
Pokus 2.
Človek si povie, že nič to. Na prvýkrát tú skúšku zloží aj tak len asi 10-20 percent ľudí, takže štatisticky vzaté, zachoval som sa po prvýkrát celkom rozumne. Problém s opakovanou skúškou má však okrem populárno-zábavnej zložky aj zložku finančnú a časovú. Finančná je vyjadrená sumou asi 1200 korún za pokus. Časová je horšia, žiadať opakovane o celý deň voľna v práci je nepríjemné, ale ak to nie je ani kvôli relaxu, je to už naozaj na zváženie.
Druhý pokus sa mi ani nechce opisovať. Nielenže som zase išiel v ten deň ako prvý, ale navyše aj nevyspatý a ešte s ľahkou dávkou optimizmu som spravil chybičku na stopke - zastavil som na čiare kolesami, nie predom auta, aj keď bola vzdialená od samotnej križovatky aspoň 2 metre. Týpek sa potešil, ako inak. Ani ma na konci nepovzbudil "Gambatte!". Hajzlík jeden.
Pokus 3.
Do tretice všetko dobré. Tak toto mi naozaj hlavou nebehalo, keď som čakal už po tretíkrát. Tentokrát som mal aspoň výhodu, že som išiel dvanásty. Z prvých jedenástich prešla jedna, takže štatistika bola tentokrát na mojej strane. Predchádzajúce skúsenosti a fakt, že moje šoférovanie sa už skôr horší, než lepší, ale dávali skôr šance katastrofickému scenáru. Mal som však v ruke jeden tromf.
Spomenul som si predtým na radu môjho kamoša, Slováka z Fukušimy, ktorý sa so skúškami potýkal podobne. Nakoniec to vyriešil tým, že si zobral najlepší oblek, najlepšie topánky a začal sa pred skúšajúcim ukláňať tak, že ani hotelový poslíček z Dillí by sa nemusel hanbiť. Vzal som si teda najlepšiu košeľu, nohavice, topánky a ukláňal a prikyvoval som tak, že som skoro čelom narážal do palubnej dosky.
Neviem, ktorá z vecí zabrala. Či môj zúfalý výraz v tvári, či "orientálne" vystupovanie, ale ničím výnimočná jazda sa skončila úspechom. Čo viem ale určite, skúšky šoférovania v Japonsku vás preveria zo všetkého, len nie zo šoférovania samotného. 1) Diki putuje Braňovi, že si spomenul na tento štylistický skvost v celej jeho kráse a komplexnosti.
