K lúčeniu sa s Japonskom patrilo bilancovanie. Jedna položka, na ktorú sa ma pýtali moji japonskí kamaráti, bola zaujímavá - moje najneobľúbenejšie japonské jedlo. Kto žil v prefektúre Ibaraki, určite sa nevyhol fermentovanej sóji, ktorá je miestnou pochúťkou nazývanou natto. Napriek svojej chuti, natto sa u mňa umiestnilo až na druhom mieste.
Víťazom sa stalo umeboši. Príprava tohoto jedla je relatívne jednoduchá - nezrelú japonskú slivku naložíte na pár dní do slaného nálevu. Už samotný popis výroby napovedá, aká delikatesa sa skrýva za týmto názvom. Keď som ju prvýkrát ochutnal, čakalo ma veľké prekvapenie v oblasti záporných emócií. Jednoducho som takúto chuť od ovocia nečakal.
Minulú nedeľu sa naše lietadlo pomaly odlepilo od Honšú a napredovalo ponad Sibír k Európe. Vedľa mňa sediaci Japonci sa so mnou veľmi rýchlo zoznámili, pretože som bol snáď jediný beloch v lietadle. Obaja smerovali do Prahy a vypytovali sa ma na plno vecí. Bol som rád, že im možem poradiť a oni boli za informácie vďační. Dokonca tak veľmi, že mi jeden z nich ponúkol vlastné jedlo - úhľadne zabalenú guličku veľkosti malej slivky.
Keď som dar rozbalil, bolo mi jasné, že stojím pred totálnou gastronomickou dilemou. Ale pri pohľade Kazua (tak sa pán volal) som už nemohol cúvnuť. Hodil som teda slivku do úst a čakal to najhoršie. Okolosediaci Japonci podrobne pozorovali moju tvár, ktorá vyjadrovala nezmerný súboj medzi signálmi vysielanými z mojich chuťových buniek na jednej strane a dobrou výchovou na strane druhej. Nakoniec som vydržal a slivku aspoň čiastočne zjedol.
Úlohy sme si vymenili pri našej včerajšej spoločnej večeri. Zobral som pána Kazua aj s celou rodinou na večeru do klasickej českej krčmičky. Videl som na nich, že s naším jedlom bojujú, bolo pre nich prislané a aj trochu prekorenené. A hlavne - porcie boli niekoľkonásobne väščie, než v Japonsku. Ale chutilo im a veľmi príjemne sme sa porozprávali. A mne to zabezpečilo pár ďalších milých spomienok na japonskú kultúru.
